V pápežovi Jánovi Pavlovi II. majú umelci zvlášť nakloneného priaznivca, priateľa i spolutvorcu-spolupracovníka. Jeho príhovor k umelcom a publicistom v Mníchove 19. novembra 1980 svojím, v rokoch komunistickej totality ešte ťažko dostupným, obsahom vzbudil pozornosť témami ”Cirkev a umenie”, ”Realita zla sa nesmie vynechať”, ”Cirkev potrebuje umenie”, ”Potrebuje aj umenie Cirkev?” Z listu umelcom zo 4. apríla 1999 ako aj z príhovoru Jána Pavla II. k umelcom 18. februára 2000 počas slávenia Jubilea umelcov v Ríme opakovane a naliehavo znie výzva ”k znovunadviazaniu ešte osožnejšej spolupráce medzi umením a Cirkvou. Je na čase, aby sa obnovilo plodné spojenie medzi Cirkvou a umením, ktoré vo veľkej miere poznamenalo cestu kresťanstva v týchto dvoch tisícročiach.” Výzva na obnovenie vzťahu predpokladá jeho oslabenie či prerušenie – osobitým spôsobom v ateistických komunistických režimoch.

Ako k tomu došlo?

Umelci XX. storočia už po 1. svetovej vojne sa s jasotom vrhli do anarchistického zmätku ideí a foriem, ktorý sa k nám privalil s internacionálnou módou, s radosťou prevracajúc veci hore nohami, rúhajúc sa božiemu poriadku a znásilňujúc poriadok prirodzený. Aká posadnutosť ničiť, vysmievať sa, znesväcovať, pretrhávať korene a ničiť prirodzenú a nadprirodzenú dôstojnosť a veľkosť života! K téme vyšla nedávno objavná, až šokujúca kniha spišského mysliteľa Ferka Skyčáka: Kritické reflexie filozofa a teológa (Lúč, Bratislava 2000).

Počujeme hovoriť o malých dušičkách niektorých (možno aj väčšiny) našich kresťanov nasiaknutých pohodlným liberalizmom, pre ktorých sa diabol stal len neškodným básnickým obrazom či metaforou a Boh vzdialeným dobrodincom, ktorý toho od nás až tak veľa nepožaduje. Vieme, že svet nikdy, a dnes menej než inokedy, neprestal byť javiskom, na ktorom sa odohráva závratná dráma o ľudskú dušu a o osud božieho kráľovstva. Ako kedysi prví kresťania, i my sme dnes rozptýlení a osamotení v spoločnosti, ktorá je iného ducha ako o tom hovorí Romano Guardini vo svojej knihe Koniec novoveku. Človek sa spolieha len na vlastné sily a škrtá zo svojho života slovo Boh, večnosť, duša, hriech, ba aj bolesť i smrť.

Človek mravný, človek duchovný, úplný stále ustupuje, možno si to ani neuvedomuje, človeku politickému a ekonomickému, človeku, ktorého ciele sú obmedzené. Pod najspodnejšou vrstvou nekonečného bohatstva a pohodlia však dozrieva zemetrasenie, ktoré vráti rovnováhu svetu mravnému, až jedného dňa priepasť duchovnej prázdnoty pohltí na svoje dno nadbytok vecí, ktoré majú večnú túžbu po prachu. Zlo má osudné kúzlo, keď však dosiahne svoje obludné rozmery, nečakane sa zrúti následkom svojej nevyvážiteľnosti, avšak škoda, ktorú pred svojím pádom spôsobí, sa azda nedá ani napraviť. Príkladom je nedávna éra ateistického protináboženského teroru, ktorú väčšina z nás pozná z osobnej skúsenosti.

Meradlom všetkých estetických kritérií je človek. Krásny človek, alebo zvrhávajúci sa človek. ”Podľa kresťanského ponímania je každý človek obrazom a podobou Boha. Toto platí osobitným spôsobom pre tvorivú činnosť umelcov a publicistov. Dávajú skutočnosti a látke sveta formu a podobu.” (Ján Pavol II., Mníchov 19. XI. 1980) Výzva Buďte svätí, … zo starozákonnej knihy Levitikus, alebo Ježišovo vyzvanie Buďte dokonalí, … z Matúšovho evanjelia sú ešte radikálnejšie.

Potrebuje umenie Cirkev?

Môže sa Sväté písmo, táto Kniha kníh, opäť stať veľkou, nevyčerpateľnou témou tvorivého hľadania a kultúrneho smerovania Slovenska, ”aby sa umenie stávalo cestou k Bohu a podnecovalo umelca k tomu, aby dával do súvisu svoj tvorivý talent so snahou o život stále viac zodpovedajúci božiemu zákonu”? Môže sa stať touto témou Ježiš Kristus – Boží Syn, ktorý prechádza celou touto kultúrou ako Boh – jeho narodenie, pozemská púť, smrť a oslávenie?

Odpoveď dáva švajčiarsky historik kultúry Jacob Burckhardt: ”Výtvarné umenie zotrváva v službách náboženstva najdlhšie. Pred architektúru kladie náboženstvo jej najvyššie úlohy a pre sochárske a maliarske umenie predstavuje uznávaný, zrozumiteľný okruh myšlienok a činností, jednotou výrazu rozšírený v mnohých krajinách. Rovnorodosť v umení má nesmierny význam pre utváranie slohov; obsahuje výzvu, aby to, čo bolo dávno zobrazené, zostalo večne mladé a nové, a zároveň – s ohľadom na posvätný charakter – monumentálne. Tým možno vysvetliť, že tisíckrát zobrazené Madony a Snímania z kríža nie sú najotrepanejšími, ale najlepšími dielami svojej doby. Žiadne profánne úlohy či témy ani zďaleka neposkytujú túto prednosť. Na nich by sa pri ich stálych zmenách nikdy nebol vytvoril žiadny sloh. Súčasné profánne umenie žije teda aj z toho, že kedysi boli sväté slohy a že ešte sú. … Náboženstvo je skutočne jedným zo základných atribútov každej kultúry hodnej tohto označenia a môže byť dokonca totožné s onou jedinou existujúcou kultúrou.”

Pred niekoľkými dňami 13. februára 2001 sme si pripamätúvali konsekráciu prvých troch slovenských biskupov. Ako sa nášho problému dotýka biskup Ján Vojtaššák vo svojom prvom pastierskom liste z 27. februára 1921?

Hľa, kým veriaci ako rozviazané snopy nezriadení stáli, v ten čas neverci sa vo všelijakých protináboženských spolkoch združili, spojenými silami zrobili útok na Cirkev svätú, svojou tlačou v posmech obracajú články viery svätej, falšujú dejiny, podlé úmysly podkladajú i jej najšľachetnejším dielam a skutkom a tak vštepujú do sŕdc mnohých veriacich neúctu a nenávisť proti svätej Cirkvi a proti všetkému, čo je s ňou spojené.

V modlitbe, ktorú nás naučil sám Ježiš, nehovoríme ”Otče môj”, ale ”Otče náš”. Kresťanstvo odjakživa smeruje k jednote, k uskutočňovaniu spoločenstva celého ľudského pokolenia, ktorého hlavou je Kristus, Kristus Boh a človek; Kristus včera, dnes, naveky bolo aj heslom veľkého jubilea roku 2000. Povedané slovami blahoslaveného Josemaríu Escrivá de Balaguer – ”Nemôžeme zostať so založenými rukami, keď jemným spôsobom prenasledovaná Cirkev je odsúdená na smrť nečinnosťou, keď sa odsúva z verejného života a predovšetkým, keď sa jej bráni zasahovať do výchovy, kultúry, do rodinného života. Nie sú to naše práva: sú to práva Boha a naše práva katolíkov. On nám ich zveril… aby sme ich uplatňovali!