A slovo sa skutkom stalo...
Teodor Križka: Pošepkala vločka nehu do oblôčka. Vydavateľstvo DON BOSCO v spolupráci s Factum bonum, spol. s r. o., Bratislava 2001
Do zasneženého zimného dňa začiatkom tretieho tisícročia sa objavila knižka s priliehavým ná
zvom: Pošepkala vločka nehu do oblôčka od známeho básnika Teodora Križku. Tridsať básní plných nehy doplnila ilustráciami nemenej nežnými Alena Teicherová. Hodnotiacim doslovom knižku sprevádza Štefan Sandtner.Slovo básnika sa teda stalo skutkom, stvárneným v básnickej zbierke s podtitulom: Zimné listy Lenke. Sú to básnické epištoly adresované sedemročnému dievčatku z Dubnice nad Váhom. Knižka je však určená všetkým Lenkám, všetkým dievčatkám a chlapcom, malým i väčším, ba i veľkým a dospelým, ktorí neprestali byť nežnými, dobrotivými a láskavými nielen k svojim vlastným deťom, ale ku všetkým ľuďom, zvieratám a rastlinám, k prírode okolo nás a k celému Božiemu svetu.
Slová a myšlienky básnika sú také jemné a krehké, že sa ich človek bojí nahlas vysloviť, aby sa nerozplynuli a neroztopili ako snehové vločky. Prihovárajú sa detskej duši, čistému, ešte nepopísanému človiečiku, jeho nevinnému srdcu. Pred detskými očami odhaľujú zázraky sveta, prírody, človeka, Boha. Nechcú poúčať, a predsa je v nich skrytá múdrosť, nadhľad dospelého ”uja Teodora”, ktorý upozorňuje na krásu okolo nás, na nádheru našej vlasti, modrých Tatier, zamrznutého okna, čara a tajomstiev lesa, každého stromu osobitne, nežnej krásy motýľov, pradenia kocúrika. Podčiarkuje, že všetko, čo nás obklopuje, je Boží zázrak, vyzýva k pokore a uctievaniu pravých hodnôt. V týchto ”zimných” listoch je toľko ľudského tepla, tichej radosti a obdivu k prírode, k dielu nášho Stvoriteľa. Napísal ich citlivý básnik očarený krehkosťou duše dieťaťa, ktoré má život pred sebou a s otvoreným srdcom a žiariacimi očami pozerá do budúcnosti. Teraz sa formuje jeho charakter, vytvárajú sa návyky a morálne zásady. Rozhoduje sa o tom, aký človek z neho vyrastie, či do radostných očí v časoch neskorších a ťažších sa nenasťahuje zúfalstvo a bezvýchodiskovosť z nenachádzania správneho rozhodnutia a správnej cesty v kľukatinách života. Či to bude silný človek s vyrovnanou povahou, so schopnosťou i v zložitých životných situáciách rozlíšiť správne od nesprávneho, dobro od zla. Či bude svetlom pre svoje okolie a pomôže tým, ktorí budú na jeho pomoc odkázaní. Či bude rozsievať radosť a lásku, alebo sa bude starať len i svoje dobro. Poézia obsiahnutá v tejto novej knižke básnika T. Križku sa dotýka mnohých otázok bytia a ukazuje smer cesty charakterného a mravného človeka. Človeka, ktorý vždy vie, kde je jeho miesto.
Životné krédo básnika je vyjadrené v prvej i poslednej básni:
Celý život budú samé tajomstvá,
sama krása so začiatkom,
ale bez konca.
- - -
Konca niet, len samý začia
tok.Motor beží na tisíce obrátok
a my vezieme sa, ako lakomci
trháme si sladká moruše,
zhŕňame ich rovno do duše.
Zhŕňame ich rovno do srdce,
kým nám niekto krásu nezrúca.
No aj potom, v jednu chvíľu krátku,
zopakujeme dej znova od začiatku.
Takže vždy sa iba niečo začína –
ako táto knižka, ktorá nebola,
a už na jazyku páli, v duši omína,
aby som z nej spravil strechu kostola.
Otváram ju teda, kladiem na steny
dvoch rúk, čo ju držia nad hlavou,
a je kostol. Som s nám zrastený,
chodievam doň k Bohu s obavo
u.Chodievam doň k Bohu s nadšením
(príď aj ty a spolu so mnou pokloň sa),
a to nadšenie už nič nezmením,
na lásku len, a len bez konca.
V inej básni nás básnik upozorňuje na krásu okolo nás, na nádheru, ktorú možno ani nevnímame, keď sa ponáhľame za povinnosťami alebo nás trápi smútok, znepokojujú starosti všedného dňa:
Postávame v kráse ako v prievane,
ale nik z nás nikdy nenachladne,
pretože si pritom spievame,
aj keď smutní sme a na dne.
P. S.
Nádhera je všade. Čaká, kto ju privinie.
Miluj krásu –hoci povinne.
Iba pri nehodných nádhera sa nikdy nepristaví.
To ti odkazuje ujo Teodor,
tvoj priateľ z Bratislavy.
O vode, čistom pramení, v ktorej je skrytá múdrosť, píše básnik takto:
Premení sa na oblaky, na dážď, v ktorom
navracia sa spiatky ku vám do stráne.
Tak to bolo vždy a tak to zostane
Sú však iné vody, iné pramene.
Volajú nás túžiť po zázračnej premene.
Sú to studne neba, modré vody,
bez ktorých sa nikto ozaj nenarodí.
Nepramenia v žiadnom kraji ďalekom,
bez nich nemôže byť človek ozaj človekom.
P.S.
Prameň, ktorý na lásku je súci,
treba nájsť tu, prostred hrude – v srdci.
Každý človek skôr-neskôr hľadá svoju identitu a zmysel svojej existencie, hľadá odpoveď na mnohé otázky, ktoré básnik vyjadril slovami:
Kto som? Odkiaľ? Načo? Komu náležím?
Pre koho sa túlam zimným nábrežím?
Potrebuje niekto moje kroky v tme?
Sme my vôbec? A ak, čím to sme?
Koľko trvá skala? Koľko inovať?
Koľko zázrak, že viem milovať?
. . .
Kým sa jedna skončí, iná otázka
nastúpi, a nemazná sa so mnou, neláska.
Nakoniec už n
ebránim sa, viem,že ma otázkami vytesávať do skaly,
dáš mi ožiť v slovách, aby po mne zostali,
aby v mojich rýmoch, v tvaroch mojich sôch
cítil ktosi ďalší, že si a si Boh.
P. S.
Pánboh, veď je veľký, dobre o nás dbá.
Otázka je preňho krásna modlitba.
dvíhame sa, kým sa pýtame.
Jedno o čom – o daždi, či o mame,
o boľavom prste... Jedno akú.
len klaď otázočku Tomu na oblaku.
Básnikovo vierovyznanie vyznieva radostne, ako zbožný spev za svitania:
Boh je svetlo, Boh sú samé dni,
v Bohu nieto bolesti a tmy.
Tma je iba naša nevedomosť, naša slepota.
P. S.
Ráno otvor okná, pozvi na návštevu
svetlo – práve svitá – svetlo plné spevu.
Spev a svetlo, to sú krycie mená
Boha, ktorý veciam dáva odev z tieňa.
V rozprávkovej básni, ako vznikol zvon, sa píše:
Bol raz jeden opustený tón,
taká trieska spevu, no bol lahodný.
Iba sa bál mlčania a bál sa tmy.
Letel nad krajinou, sám a opustený,
zmorený si u kováča sadol na podstení.
. . .
”Sprav mi”, prosil, ”prístrešok, kde budem, s tebou bývať!”
A tak kováč ulial zvon –
od tých čias tón vo zvone má privát.
. . .
Zaviati sme smútkom, ale do tých závejov
kričia zvony láskou, vierou, nádejou.
Lenka, nielen keď nás bolesť zroní –
aj keď veselí sme, počúvajme zvony.
Keď zavonia ruža, zabúdame na ostne,
a zvon predsa vonia prudko, radostne.
P. S.
Keby som mal nebyť, ako do lona
vedno s tónom chcel by som sa ukryť do zvona.
Aj vás by som pozval bývať so mnou vo veži,
veď vieš, že mi na vás veľmi záleží.
Každá báseň obsahuje nejaké jasne a zrozumiteľne vyslovené priam posolstvo, aforistickú múdrosť, napríklad básnikov odmietavý postoj k vojne:
Keby ľudia radšej vyrábali sánky,
ako by sa mali vadiť vzájomne,
ako by si mali zhotovovať tanky,
kaličiť si deti vo vojne.
Iné básne hovoria o vlasti, o presvätej zemi, o našich predkoch, o krásach slovenčiny o odpúšťaní, o pýche, iné sú zas chválou na Boha, Každá báseň vytvára náladu, atmosféru pohody, pokoja a lásky. Večne pravdy sú vyrieknutí aj v básni o jednoduchých veciach:
Naša láska, ak len bola živá,
nestráca sa, vo veciach sa skrýva,
v podobe už inej, ale v sile nemalej
v hĺbke prostých vecí žije naďalej.
Krása zimného lesa by sa ťažko vyjadrila krajšie ak v tejto básni:
Buky, to sú chrámy, lesná gotika.
Ten, kto sa ich dobrou rukou dotýka.
akoby sa dotkol Pána. Pán ho pohostí
štedrou dávkou najrýdzejšej milosti.
Bosému sa rosa prihovorí: Vezmi si
zmy si hriechy vo mne, v krstiteľnici.
Ak je práve zima, až mráz rúbe do kostí
les je stále plný mnohých sviatostí.
Počúvaj reč kvapiek za odmäku,
cháp ju správne takú prostorekú.
Namáčaj si ukazovák na s ním prostredníček
do tisícok drobných lesných sväteničiek.
P. S.
Les je iný za svitania, za jesenných súmrakov,
v zime je tiež plný mnohých zázrakov.
Čítaj písmo nádeje a pokory,
má ho vryté hlboko, až do kôry.
Takmer každá báseň má svoje postskriptum, akúsi konklúziu o povedanom, pod ktoré sa podpisuje sám básnik – ujo Teodor. I keď sú to zimné listy, obsahujú aj farby jesene, teplo leta a nádej jari. Ilustrácie sú zimné, zasnežené, veď knižka je o snehových vločkách. Závero
m ešte uvedieme úryvok z básničky, ktorá dala meno – názov tejto knižke plnej zázrakov:Kto to sype vločky
deťom na oblôčky?
. . .
Alebo to v nebi
práve pečú chlebík
a na polia, lúky
padá zvyšok múky?
Nech je tak či inak,
vybehni von, synak,
vybehni von, dievča.
Vločky ľudí liečia.
Vyliečia aj teba
nehou rovno z neba.
Básne obsiahnutí v zbierke sa hodia na recitáciu pri školských podujatiach a iných príležitostiach.
Edita Chrenková