Františka Vnuka slovenská verejnosť pozná z  mnohých verejných vystúpení a bohatej publikačnej činnosti. V roku 1946 emigroval do Austrálie, kde po vysokoškolských štúdiách sa čoskoro stal docentom fyzikálnej metalurgie. Zároveň študoval na univerzite históriu a politické vedy. Po ukončení štúdia sa spočiatku venoval výskumu dejín Strednej Európy a neskôr výskumu slovenských dejín, hlavne obdobiu prvej Slovenskej republiky. Okrem mnohých článkov knižne spracoval tematiku o povstaní v roku 1944, o predstaviteľoch slovenskej kultúry, o slovenskej politike na Západe v rokoch 1939 – 1940, o akciách na záchranu slovenskej samostatnosti a biografie dr. Jozefa Tisa, Konštantína Čulena a Alexandra Macha. Pripravil na vydanie dvojzväzkovú monografiu o komunisticko – ”demokratickom” intermezze 1945 – 1948, ktorá vyšla na Slovensku pod názvom ”Slovensko v rokoch 1945 – 1948, I. Diel: Volga sa vliala do Hrona (1994) a II. Diel: Vltava sa vliala do Váhu... (1995).

Po príchode na Slovensko sa v roku 1990 začal venovať prednáškovej činnosti, novinárskej publicistike, rozhovorom s politikmi, vystúpeniam v televízii a rozhlase. Svojich poslucháčov a čitateľov informoval o udalostiach z obdobia prvej Slovenskej republiky. Dospel k názoru, že pre Slovensko jednoznačne najvýhodnejšie by bolo, aby sa stalo zvrchovaným suverénnym štátom. Svoj názor fundovane zdôvodňoval, poukazoval na deformácie dejín u historikov z totalitného obdobia a odkrýval zamlčanú pravdu, o ktorej sa nesmelo u nás hovoriť. S hrôzou konštatoval, na akom úbohom stupni je u Slovákov národné povedomie, ako totalitní historici, prevažne bývalí členovia KSČ, zotrvávajú na svojich bludoch, na unitárno československej platforme pri výklade slovenských dejín. To ho inšpirovalo vydať knihu esejí na historickú tému ”Dedičstvo otcov” (1990). Pre jeho postoje ho staré štruktúry a isté neslovenské lobby hrubo napádali, vkladali mu do úst vyjadrenia, ktoré nikdy nepovedal ani nenapísal. Na tieto neodôvodnené útoky väčšinou nereagoval, ale jednému, skôr neočakávanému útoku, venoval zvláštnu pozornosť. Známy spisovateľ Ladislav Mňačko uverejnil v Kultúrnom živote zo dňa 16. 5. 1990 polemický článok pod názvom ”Otvorený list Františkovi Vnukovi”, v ktorom nepekne osočil jeho, ale i niektoré významné osobnosti ako napr. biskupa-mučeníka Jána Vojtaššáka. Bol to list, akoby pripomínajúci roky päťdesiate, v ktorých sa pán Mňačko neslávne preslávil. F. Vnuk uverejnil v Literárnom týždenníku č. 35 zo dňa 31. augusta 1990 brilantnú odpoveď pod názvom ”Drahý pán Mňačko”. Je to obsiahla odpoveď aj na útoky všetkých protivníkov, ktorú by si mal prečítať každý kritik F. Vnuka i dnes, preto sme sa rozhodli publikovať úplný text tejto odpovede aj v Kultúre. Nato Mňačko v Národnej obrode z 29. augusta 1990 uverejnil článok ”Nijaké ohľady! – Spoveď Ladislava Mňačka”, v ktorom priznal niektoré svoje omyly. Okrem iného napísal aj túto vetu: ”Radšej prv ako neskoršie, lebo pamäť dejín je neúprosná, všetko vyjde najavo”.

Po roku 1992 sa F. Vnuk viac venoval štúdiu domácich archívnych materiálov, najmä v SNA, týkajúcich sa prevažne cirkevnej problematiky z roku 1945 až 1989. Stal sa docentom cirkevných dejín, ktoré prednášal v Bratislave a Nitre. V tomto období vynikajúco spracoval prenasledovanie Katolíckej cirkvi komunistickou totalitou v rokoch 1945 až 1989. Na túto tému vyšli monografie pod názvami: ”Akcia K a R – Zásahy proti reholiam v r. 1950 – 56” (1995) a ”Pokus o schizmu a iné proticirkevné opatrenia v rokoch 1949 – 1950” (1996). Ako pracovník Historického odboru MS spracoval hodnotnú biografiu z pohľadu súčasnosti ”Andrej Hlinka tribún slovenského národa” (1998) a monografiu ”Vládni zmocnenci na biskupských úradoch v rokoch 1949 – 1951”.Túto jeho činnosť vysoko ocenil aj Svätý Otec Ján Pavol II., ktorý mu v roku 1996 udelil Rytiersky rad svätého Gregora druhej triedy.

Stanislav Májek

Stal som sa nedobrovoľným adresátom Vášho otvoreného listu (Kultúrny život 16. mája 1990), ktorý ste mi písali ”nie bez váhania”. Aj ja som dlho váhal, čo mám robiť. Spočiatku som nemal chuť na nijakú korešpondenciu. Prehovorili ma však Vaši i moji priatelia; vraj, aby som to nenechal tak a Vám odpovedal. Poslúchol som ich, hoci vnútorne pochybuje o účelnosti debaty, ktorá účastníkov nezblíži, ale ešte viac v ich postojoch utvrdí. Z obsahu a tónu Vášho otvoreného listu je jasné, že naše názory sa diametrálne líšia. To by však ešte nemuselo vylučovať zaujímavú i užitočnú debatu. Čo však robí ďalšiu výmenu listov problematickou, je spôsob, s akým k debate pristupujete: bez prípravy, bez rozvahy a bez hlbšej znalosti vecí, o ktorých chcete viesť debatu.

Aj keď sme sa osobne nikdy nestretli, ja Vás poznám z Vašich publikácií, do ktorých ste vložili nielen svoje názory a presvedčenie, ale aj mnoho autobiografických prvkov. V mojej knižnici leží deväť Vašich kníh v slovenčine (Piesne ingotov, Bubny a činely, Smrť sa volá Engelchen, Mosty na východ, Dobrodružstvo vo Vietname, U-2 sa nevracia, Ďaleko je do Whampoa, Albánska reportáž, Oneskorené reportáže) a dve v prekladoch (Marxova ulica v češtine a The Taste of Power). Ja sa však domnievam, že Vy nepoznáte ani jednu moju knihu; lebo keby ste si boli prečítali, čo som napísal, mohli ste si ušetriť mnohé lekcie z literatúry, politológie, histórie, ktoré robia Váš list taký nepotrebne dlhý.

Vyčítate mi: ”Vaša téza, že ”Slovenský štát vznikol prirodzeným, vonkoncom legálnym procesom” s dodatkom, ”že pri tom bol Hitler a Nemecká ríša, je dejinná náhoda”, (je) nehistorický a nevedecký”. To je, pán Mňačko, nielen nesprávna gramatika (slovo ”téza” je ženského rodu), ale i veľmi plytká znalosť okolností vzniku štátu vo všeobecnosti a vzniku Slovenského štátu osobitne. Dúfam, že sa neodvážite popierať všeobecne platnú tézu (ktorú som si ja nevymyslel), že politický vývoj národa k štátnej samostatnosti je normálnym a prirodzeným procesom každého národa.

Nuž, na vyvrátenie tejto veľkej múdrosti stačí obyčajný kalendár. V nemeckých dokumentoch je jasne a nepopierateľne zaznačené, že Hitler sa rozhodol ”zlikvidovať zvyšok českého štátu” už 21. októbra 1938 a bez toho, že by ho o to Tuka musel (alebo fyzicky mohol) prosiť. V tento deň totiž Tuka ešte sedel v Plzni pod policajným dozorom. Tuka prišiel na Slovensko až koncom októbra a do Bratislavy až 6. decembra 1938. Tvrdenie, že Hitler by nebol obsadil české územia bez Tuku a radikálnych separatistov, nie je ”bližšie pravde”, je od historickej pravdy vzdialené na svetelné roky.

Podobnou ”historickou pravdou” je aj ďalší Váš novovýklad slovenských dejín, podľa ktorého ...v boji o koncepciu Česko-Slovenska po mníchovskej kapitulácii podľahla Sidorova a zvíťazila tukovsko-machovská skupina, ku ktorej sa pridal – nevedno nakoľko voľky či nevoľky – Jozef Tiso.” Pán Mňáčko, okrem mien Tiso, Sidor a Česko-Slovensko všetko ostatné je fantázia, ktorá by sa dala prepáčiť autorovi rozprávok, ale nemá miesto v serióznej debate. Ozaj veríte, že po októbri 1938 sa slovenskí politici rozdelili na skupinu okolo Sidora a skupinu okolo Tuku a Macha a tieto skupiny nerobili nič iné, len bojovali o koncepciu Česko-Slovenska? Keby ste chceli vedieť, ako to bolo, napíšte mi a ja Vám pošlem zoznam literatúry, kde sa tieto udalosti pomníchovského obdobia na Slovensku opisujú, ako sa ony skutočne odohrávali.

Z kontextu sa zdá, že pripúšťate, že Slovensko bolo ”krajinou pokoja, mieru a relatívnej hojnosti vo vojnou sužovanej a nivočenej Európe”, ale vzápätí znehodnocujete tieto prednosti: ...Lenže toto mierumilovné a šťastné Slovensko bolo nielen posledným, ale aj prvým Hitlerovým politickým aj vojnovým spojencom pri uskutočňovaní jeho svetovládnych snov. Vojenské jednotky Slovenského štátu sa aktívne podieľali na prepadnutí Poľska. Tiso vyhlásil krátko po Hitlerovom vpáde do Sovietskeho zväzu tejto napadnutej krajine vojnu, za súhlasu slovenského snemu, Tuka rozšíril tento vojnový stav vyhlásením, že Slovenský štát sa nachádza s Anglickom a neskôr s USA vo vojnovom stave”.

Bohužiaľ, bolo to tak a čo sa stalo, nedá sa odčiniť. Slovensko bolo spojencom Nemecka. (Hoci nie prvým. Na tento primát si robili nárok Maďari a česko-slovenský minister zahraničia Chvalkovský ponúkol Nemecku zmluvu ešte pred vznikom Slovenského štátu). Ale treba brať do úvahy aj to, že politika je umením možného. A od roku 1938 nielen Slovensko, ale všetky štáty strednej Európy sa uchádzali o priazeň Nemecka. Winston Churchill, ktorý poznal situáciu vo vtedajšej Európe lepšie než Vy alebo ja, vyhlásil v britskom parlamente dňa 5. októbra 1938: ”Musíme sa zmieriť s tým, že všetky štáty strednej a východnej Európy sa budú teraz snažiť o to, aby si vytvorili čo najlepší pomer k triumfujúcej nacistickej moci.”

Zo spojenectva vyplývajú aj určité dôsledky a medzi ne patrila aj účasť Slovenska na poľskom ťažení, vyhlásenie vojny Sovietskemu zväzu a Tukovo vyhlásenie (ozaj iba vyhlásenie – legálne neplatné a nikým nebrané na vedomie ani na Slovensku, ani v USA) o vojnovom stave so Spojenými štátmi. Keby ste boli čítali moje práce, našli by ste tam, že ja všetky tieto kroky kritizujem a označujem ich za nepotrebné a v dôsledkoch veľmi škodlivé. Lenže politici malých štátov si nepýtajú radu od ľudí, ako sme my a vždy sa radi pripájajú k akciám svojich silnejších spojencov. Viete Vy, pán Mňačko, ktorá vláda vyhlásila vojnu najväčšiemu počtu štátov. Exilová vláda Dr. Beneša v Londýne, ktorá bola vo vojnovom stave so všetkými štátmi, ktoré viedli vojnu s Anglickom, Sovietskym zväzom a USA. Teda aj s Fínskom, Bulharskom, Japonskom a inými štátmi, ktoré ozaj neohrozovali ani územnú integritu, ani vnútornú politiku Česko-Slovenska. V politike sa odohrávajú veci, ktoré v retrospektíve vyzerajú niekedy aj hlúpe a smiešne. Ale monopol na omyly a hlúposti nemajú iba malé a porazené štáty.

Slovenská účasť na nemeckom prepadnutí Poľska a vypovedané vojny Sovietskemu zväzu boli fatálne omyly slovenskej politiky. Ale ako ste sa nedávno chválili, pán Mňačko, na tomto prepadnutí Poľska ste sa mohli celkom reálne zúčastniť aj Vy. Čo keby sa Váš útek do Sovietskeho zväzu v marci 1939 bol vydaril a tam by Vás boli odviedli do Červenej armády? Boli by ste sa zmohli na to morálne rozhorčenie, ktorým sa oháňate dnes a boli by ste rebelovali proti Stalinovmu rozkazu prepadnúť Poľsko, Fínsko, okupovať baltické štáty, Bukovinu atď.? Ani Vy ste vtedy nevedeli, čo viete dnes, a preto by ste mali byť v svojom odsúdení slovenských politikov trošku uznanlivejší a zdržanlivejší. A čo sa týka vyhlásenia vojny ZSSR: hádam si nemyslíte, že naša neutralita v sovietsko-nemeckom ozbrojenom konflikte by bola zachránila Slovensko pred vojnovým spustošením. Sovietske vojsko by sa nebolo zastavilo na slovenských hraniciach. Je viac než pravdepodobné, že by sa bolo stalo to, čo sa stalo, keď sa Červená armáda priblížila k hraniciam neutrálneho Bulharska. Namiesto toho, aby sa Sovietsky zväz statočným Bulharom za ich pevný rusofilský postoj odvďačil, vypovedal Bulharsku vojnu on.

Píšete (dokonca na dvoch miestach), že ”Štátna rada predložila snemu na schválenie židovský kódex” a neinformovaný čitateľ by sa mohol z tejto formulácie domnievať, že kódex bol dielom Štátnej rady. V skutočnosti však Štátna rada mala iba málo s ním do činenia. Kódex bol ”vládnym nariadením s mocou zákona” a vypracovala ho legislatívna komisia pri predsedníctve vlády. Je možné i pravdepodobné, že Štátna rada – ako poradný zbor – sa na svojom zasadnutí kódexom zaoberala a mala k nemu svoje pripomienky a výhrady. Ale nemohla ho ani navrhnúť, ani schváliť, ani presadiť, ani zabrániť jeho presadeniu.

Kódex bol krutý a odsúdeniahodný dokument, ktorý nijaký ľudský cítiaci človek nemôže ospravedlňovať alebo schvaľovať. Netreba ho však robiť ešte horším, než bol. Rozhodne nebol ”signálom na likvidáciu desiatok tisícov slovenských Židov” a nebol ani podkladom na ich deportáciu. A hádam patrí sa spomenúť aj to, že obsahoval dva paragrafy, ktoré umožňovali takzvané prezidentské a rezortné výnimky. Podľa udania dr. K. Murína, osobného tajomníka prezidenta Tisu, týchto výnimiek (ktoré sa vzťahovali aj na rodinných príslušníkov) sa udelilo asi deväťtisíc. To znamenalo, že vyše tridsaťtisíc slovenských občanov židovského pôvodu nepodliehalo rozličným protižidovským opatreniam.

Zazlievate mi, že obviňujem Čechov z genocídy, ”ktorú údajne uskutočňoval český národ na Slovákoch”, a potom nasleduje celý odsek o tom, ako spolunažívanie s Čechmi v rokoch 1918-1938 ”viedlo k rýchlemu rastu slovenského sebavedomia, kultúry a identity”. U čitateľa Váš list má vzbudiť dojem, akoby môj postoj k Čechom bol plný nevraživosti, obviňovania z genocídy a neochoty priznať, že Česi vykonali pre Slovákov aj niečo dobré a chvályhodné. Na základe čoho ste si vytvorili takúto predstavu o mojom postoji k Čechom? Ono emocionálne slovo ”genocída” som nepoužil ani v rozhovore s A. Balážom, ani nikde inde. Kedysi pred rokom som ho citoval ako výraz, ktorým charakterizoval spolužitie Slovákov s Čechmi jeden Váš priateľ (meno poskytnem na požiadanie).

V slovensko-českom pomere v rokoch 1918-1938 (a aj odvtedy) bolo mnoho kritizovateľného. Ale ani tieto chyby a nedostatky ma neovplyvnili natoľko, aby som zatváral oči pred zásluhami početných statočných Čechov, ktorí pôsobili na Slovensku v rokoch 1918-1938. S uznaním som o tom pásal v niekoľkých svojich publikáciách – slovenských i anglických. V príspevku, ktorý som uverejnil v zborníku ”Slovensko v retrospektíve dejín”, píšem, že roku 1918 bolo naše spolužitie s Čechmi ”nie jednou z alternatív, ale jedinou možnosťou... (Násilnou maďarizáciou) oslabený a zdecimovaný národ sa nemohol odvážiť na samostatnú cestu. Ba aj spoločná cesta s Čechmi sa mohla uskutočniť len za českej pomoci. Prílev českých vojakov, úradníkov, učiteľov atď. v rokoch 1918-1919 bol nielen potrebným ale priam imperatívny. Bez nich by Slovensko nebolo prekonalo revolučné ťažkosti a problémy, ktoré so sebou priniesol prevrat” (str. 86). V tom istom zborníku registrujem aj pasíva a aktíva života v spoločnom štáte (str. 91-91).

Píšete: ”Slovenský národ má právo na svoju... svojbytnosť, samostatnosť, štátnosť!” Výborne! – a ak to myslíte úprimne, naša debata je zbytočná. Veď obaja hlásame tom isté. Ale potom musíte súhlasiť aj s dôsledkami tohto princípu, to znamená, že národ má povinnosť za samostatnosť a štátnosť bojovať, keď ich nemá, a strážiť si ich ako oko v hlave, keď ich má. V tomto svetle musíme posudzovať aj naše dejiny. Pozitívne je to, čo tieto myšlienky samostatnosti a štátnosti v národe prebúdzalo, znevažovalo, alebo aj násilne likvidovalo. V tomto svetle, pán Mňačko, pre Slováka 14. marec nie je diktát Hitlera alebo zrada na Čechoch, ale povinnosť národa voči sebe. Námietky, ktoré proti samostatnosti máte, sú prebraté z arzenálu tých, čo nám ju nechcú dožičiť.

Úplne súhlasím s Vami, že ”najprv štát, a potom sa uvidí, nie je totiž nijaký program” a ak mi poviete, ktorá politická strana alebo skupina chce s takýmto heslom pripravovať slovenskú samostatnosť, ja budem po Vás druhý, čo ich vysmeje. Ale zdá sa mi, že aj to je len veterný mlyn, čo ste si sám postavili a teraz naň útočíte s bravúrou, akú by Vám mohol závidieť aj Don Quijote.

Varujete pred ”dezintegráciou štátu, v ktorom Slováci žijú”, lebo vraj žijeme ”v období úsilia o integráciu Európy”. Ako keby sa integrácia Európy bez dezintegrácie nestálych štátnych útvarov uskutočniť nedala. Ináč hľadí na situáciu prezident Havel, keď zvoláva (na začiatok júla) do Prahy medzinárodnú konferenciu, ktorá v svojej rezolúcii žiada ”pokojnú dezintegráciu Sovietskeho zväzu a Juhoslávie” a pre tento dezintegračný proces žiada podporu Spojených štátov. Kanady a západnej Európy. Ja sa nazdávam, že prv než dôjde k integrácii Európy, budeme svedkami dezintegrácie viacerých mnohonárdných útvarov a samostatné štáty si zriadia nielen národy Juhoslávie a Sovietskeho zväzu, ale aj Slováci (ba možno že i Moravania), Baskovia a Katalánci na Pyrenejskom polostrove, Quebečania v Kanade atď.

Karháte ma, že moje ”vývody pôsobia dosť skurilne”, pretože ”všetkých prívržencov HSĽS hádžem do jedného vreca”. To je ďalší veterný mlyn, pán Mňačko! Uveďte, prosím Vás, kde som sa takejto nedôslednosti dopustil. Alebo si želáte, aby som Vám citátmi z mojich prác dokázal, že som vedel a viem náležíte rozlišovať medzi rozličnými skupinami, krídlami a frakciami, ktoré sa v HSĽS počas jej trvania vytvárali? Ináč mi to pripadá dosť divné, že Vy, čo ste kedysi tak nadšene písali o jednote pracujúcej triedy, o nerozbornej jednote socialistického tábora mieru..., mi dnes pripisujete za hriech to, čo ste kedysi páchali Vy.

Keď spomínam, že ľudová strana získala roku 1938 vo voľbách do obecného zastupiteľstva asi 65 percent hlasov. Vy najprv pochybujete o hodnovernosti tohto čísla, a potom výsledky zmalicherňujete poukázaním na to, že vraj aj Hitler bol zvolený za ríšskeho kancelára legálne a demokraticky. Čo tým chcete povedať? Vari nie to, že zvolenie Hitlera za kancelára znehodnocuje volebné výsledky v ČSR? Mne sa zdá, pán Mňačko, že Vy ste ochotný uznať len tie volebné výsledky, kde zvíťazí Vaša strana. Váš postoj k voľbám z roku 1938 sa ničím neodlišuje od komunistického postoja k voľbám roku 1946, kde socialistický historik (meno na požiadanie) hodnotí 62-percentné víťazstvo Demokratickej strany takto: ”O osude Slovenska a socializmu nemohli rozhodnúť voľby, ale pracujúce masy vedené robotníckou triedou”.

Ďalej píšete: ”Vyvodzovať z volieb (roku 1938) záver, že Slovenský štát bol štátom demokratickým, odporuje z dobre známych príčin historickým faktom” a trošku ďalej píšete, že ”nemôžete brať vážne” moje ”tvrdenie o demokratickosť Slovenska”. Pán Mňačko, kde tvrdím, alebo kde som tvrdil, že Slovenský štát bol ”demokratickým”? Aj túto konštrukciu ste si z prsta vycucali. Ja som písal, že Slovenská republika bola ”autoritatívnym štátom” so ”stavovským zriadením”. Dúfam, že Vám netreba tieto pojmy vysvetľovať.

Na Slovenské národné povstanie máte tiež veľmi vyhranený a subjektívny názor. Píšete, že bolo ”voľbou národa, voľbou mimoriadne ťažkou a vzhľadom na jeho spontanitu, ba až nadšenie, rozhodne demokratickou”. Nechcem rúcať Vašu romantickú predstavu, ale musím namietať, že to veru tak nebolo. Keby ste si pozorne a s otvorenou mysľou prečítali dva zväzky dokumentov o SNP, ktoré pripravil vtedajší socialistický historik Vilém Prečan roku 1965 a 1971. presvedčili by ste sa o nesprávnosti Vašich názorov (i keď sú to zbierky dokumentov zostavené selektívne a mnohé nepríjemné pravdy sú v nich nahradené iba bodkami).

Vo Vašom názore na prezidenta Tisu ste nič nespustili z triednej nenávisti, ktorou ste nasiakli v rokoch stalinizmu. Je to prokurátorský ortieľ, v ktorom sa uplatňuje iba princíp ”Beda premoženým!” Váš rozsudok končí slovami: ”Keďže slovenskému národu nemožno pripisovať kolektívnu vinu za vojnové zločiny spáchané v jeho mene, už vzhľadom na povstanie nie, treba za tieto zločiny brať na zodpovednosť hlavných nositeľov tejto politiky”. To sú slová človeka, ktorý má v hrudi namiesto srdca kus ľadu. Kde sa podel Váš zmysel pre spravodlivosť, žurnalistická vášeň vyšetriť, čo sa dialo za kulisami, ochota a trpezlivosť vypočuť aj tú druhú stránku? Len nedávno uverejnila ”Smena na nedeľu” rozhovor s dr. Žabkayom. Zamysleli ste sa nad tým, čo k prípadu dr. Tisu povedal tento exkomunista, právnik a ozaj dôkladne informovaný človek?

Aj tragédiu slovenských Židov treba posudzovať v jej úplnosti a zložitosti. Kým sa tak nestane, bude tento problém predmetom kontroverzií a prekážkou dorozumenia. A ak mám byť prostoreký, pán Mňačko, Váš pohľad na túto záležitosť je veľmi úzky a jednostranný. Argumentujete so mnou: ”Nemáte pravdu, keď tvrdíte, že proti Hitlerovmu rozhodnutiu vykynožiť Židov nebolo politika, ktorý by sa proti tomu vedel alebo mohol postaviť. Boli takí. Bol takým dánsky kráľ. Bol takým bulharský parlament a – bol takým do istej miery aj... Mussolini”. Nuž v prvom rade ja som to tak skomolene a tak nepresne nepovedal. Podľa záznamu A. Baláža som hovoril, že ”nebolo politika, ktorý by sa proti nemu (teda Hitlerovi) dokázal efektívne postaviť”. A tak to aj bolo. Dánski Židia (počtom menej ako osemtisíc) unikli deportáciám tým, že väčšina z nich utiekla do neutrálneho Švédska. Tí, čo neutiekli, boli všetci bez výnimky v októbri 1943 deportovaní do Terezina a na ich záchranu sa nedokázal efektívne postaviť ani dánsky kráľ, ani parlament, ani Červený kríž, ani nikto. Od októbra 1943 do mája 1945 ani jeden štát v Európe nebol taký ”judenrein” ako Dánsko.

Pýtate sa: ”Iste početní Slováci urobili pre Židov za daných podmienok, čo mohli. Ale bol medzi tými Slovákmi jeden jediný predstaviteľ režimu? Odpoveď je: ”Bol, a nie jeden. Od prezidenta Tisu a ministrov ako Medrický, Sivák, Stano atď., ktorí poskytovali prezidentské a rezortné výnimky, až po drobného úradníka, policajta a dedinského ľudáka, ktorí Židov skrývali”.

V nemeckých archívoch sa nachádza štatistický výkaz z decembra 1943, podľa ktorého ministerstvo hospodárstva vykonalo pracovné povolenie (a tým zachránilo pred deportáciami) pre štyritisícpäťsto Židov, ministerstvo vnútra pre dvetisíc, ministerstvo školstva pre šesťstopäťdesiat, ministerstvo financií pre tristopäťdesiat, ministerstvo dopravy pre tristo, iné centrálne úrady pre sto a Židov cudzej štátnej príslušnosti bolo asi dvestopäťdesiat. Okrem toho, podľa odhadu nemeckého poradcu pre veci židovské, asi dvetisíc Židov sa skrývalo, alebo zatajovalo svoju totožnosť falošnými papiermi.

O týchto veciach nie sme kompetentní diskutovať. No jednu vec by som Vám chcel spomenúť ako Slovákovi, ktorý zásluhou socialistických falšovateľov histórie slovenskú minulosť dobre nepozná a novinárovi, ktorý je citlivý na každú krivdu. Viem, že sa dotknem chúlostivej – ale na pochopenie slovensko-židovského pomeru dôležitej – veci, ktorá vyvolá mnoho rozhorčenia. Židom, na ktorých sa to nevzťahuje, sa vopred ospravedlňujem.

Je všeobecne známe, že Židia žijúci na českých územiach, v Maďarsku, Nemecku, Anglicku, Kanade a všade inde podstatnou mierou obohatili tamojšiu národnú kultúru, literatúru, obhajovali národné záujmy, podporovali národné inštitúcie, prispeli k povzneseniu životnej úrovne pospolitého ľudu, zblížili sa s národom, uprostred ktorého žili. Prečo to nebolo tak aj u nás? Prečo ešte aj v januári 1947 britský konzul v Bratislave J. A. Grant informoval svojich nadriadených: ”There are, strictly speaking, practically no Slovak Jews; the Jews in Slovakia are mostly of Magyar origin, with some German, Polish, Ruthenian and Balkan Jews as well”. (Pravdu povediac, slovenských židov vlastne niet. Židia na Slovensku sú väčšinou maďarského pôvodu a okrem nich aj nejakí nemeckí, poľskí, rusínski i balkánski Židia.)

Je to iba vina Slovákov, že Židia na Slovensku sa vždy skôr stotožňovali s našimi utláčateľmi než s utláčaným národom? Dr. Ján Svetoň, predseda Slovenského štatistického úradu a vedúci katedry štatistiky na Vysokej škole ekonomickej, vo svojej knihe ”Slováci v Maďarsku; príspevky k otázke štatistickej maďarizácie” (Bratislava 1942) píše: ”Z 23 miest, ktoré mali roku 1880 ešte absolútnu slovenskú väčšinu, ostalo do roku 1910 len 13!... Po vylúčení Židov z počtu obyvateľstva Slováci si však zachovali väčšinu v Spišskej Novej Vsi, Trenčíne, Bardejove, Sabinove, Banskej Bystrici, v Prešove... V Košiciach je roku 1910 každý piaty Maďar Žid, v Bratislave a v Banskej Bystrici každý štvrtý, v Prešove, Nitre a Sabinove každý tretí, v Trenčíne každý druhý, v Liptovskom Svätom Mikuláši a Bardejove, okrem niekoľkých výnimiek, je každý Maďar pôvodu židovského”.

Ani dvadsať rokov demokratického života v prostredí Masarykovej a Benešovej republiky neprinieslo v tomto smere nápravu. Anton Štefánek, rektor Slovenskej univerzity, v svojom diele ”Základy sociografie Slovenska” zaznamenáva, že medzi Židmi, ktorí sa nachádzali na území odstúpenom roku 1938 a 1939 Maďarsku, len 422 Židov ( 0,8 percent z celkového počtu) označilo slovenčinu za materinský a obcovací jazyk. Hoci väčšina z nich v rokoch 1919 – 1938 navštevovala slovenské školy, stokrát radšej sa hlásili za Maďarov ako za Slovákov.

Pritom neboli iba pasívnymi Maďarmi, ale veľmi aktívnymi. V tejto súvislosti chcem poukázať na memorandum, ktoré poslala maďarská vláda britskej vláde dňa 20. novembra 1945. V memorande sa protestuje proti krutému a nezákonnému zaobchádzaniu česko-slovenských vládnych orgánov s Maďarmi. Spomína sa tam aj mesto Lučenec, ktoré v rokoch 1938–1945 patrilo Maďarsku. Roku 1940 žilo v Lučenci asi tritisíc Židov. Roku 1944 ich všetkých deportovali. Po vojne sa ich vrátilo iba dvestoštyridsať. Ale slovenské úrady hneď po ”oslobodení” začali týchto navrátilcov z koncentračných táborov vyháňať do Maďarska pre ich promaďarské cítenie. Do 1. septembra 1945 deportovali z nich stoštyridsať. Tento prípad ilustruje, pán Mňačko, že deportácie Židov zo Slovenska sa konali nielen za Slovenského štátu, ale aj za ľudovej demokracie. Konalo sa tak na základe Košického vládneho programu, ktorý legálne zakotvil princíp kolektívnej viny a deportáciu všetkých občanov nemeckej a maďarskej národnosti. Nezdá sa Vám, že Košický vládny program bol práve taký neľudský dokument ako Židovský kódex a deportácie Židov zo Slovenska do Maďarska boli práve takou odsúdeniahodnou činnosťou ako deportácie do Poľska? Nezasluhujú aj títo Židia náš súcit? (A ak chcete viac vedieť o tom, ako sa staval k Židom pre ich maďarské zmýšľanie ľudovodemokratický režim, prečítajte si napríklad denník Čas zo 14. a 16. júla 1945 alebo denník Národná obroda z 24. a 26. júla 1945.)

Bolí ma, že sa musím zaoberať tou časťou Vášho otvoreného listu, kde pochybujete o existencii listu biskupa Vojtaššáka, ktorý zohral takú kľúčovú rolu v zastavení deportácií. Ako protiargument uvádzate dva krátke citáty z výrokov biskupa Vojtaššáka v Štátnej rade, ktorými operovala obžaloba v smutne známom procese proti trom slovenským biskupom v januári 1951. Pripúšťate síce, že by to mohlo byť falošné svedectvo, ale hneď pridávate; ”Ale čo ak je dokument pravý, nie podvrhnutý?”

Pán Mňačko, takto sa seriózna debata nevedie, keď ste silou-mocou chceli Vojtaššáka usvedčiť z antisemitizmu, mali ste ísť do archívov, prečítať si patričné zápisnice, zistiť kontext, v akom tých päť inkriminovaných viet odznelo a odvolávať sa nie na pochybný, ale na autentický dokument. Ak zápisnice sa už v archívoch nenachádzajú, mali ste vyhľadať žijúceho člena Štátnej rady dr. Jána Balku, ktorý sa ešte celkom dobre pamätá na tieto zasadnutia. On by Vám vysvetlil nielen to, ako tam vystúpil biskup Vojtaššák, ale aj porozprával o pozoruhodnom vystúpení baťka Jozefa Škultétyho.

Ako by ste sa tvárili, pán Mňačko, keby som ja začal pochybovať o úprimnosti Vašej konverzie k demokracii alebo slovenskému národu a obviňoval Vás, že ste ”údajne” autorom tých ohavných priznaní, ktoré sa nevinné obete stalinského teroru museli učiť naspamäť, aby ich potom pred súdom recitovali ako kajúce priznania k zločinom, ktoré nikdy nespáchali. Takto som to počul z viacerých prameňov, ale neverím, že by slovenský spisovateľ bol niečoho takého schopný. (A len tak zátvorkovite parafrázujem Vaše slová: Ale čo, keď je to pravda!)

Ak ste sa ozaj rozišli s marxistickou ideológiou triednej nenávisti a triedneho boja a hlásite sa k všeľudským princípom pravdy a spravodlivosti, radil by som Vám, aby ste odišli na severné Slovensko. Precestujete ho od Zákamenného, kde je Vojtaššák pochovaný, po Spišskú Kapitulu, kde v rokoch 1921-1950 pôsobil ako biskup. Opýtate sa, aký to bol človek, tých Oravčanov, Liptákov a Spišiakov, ktorí biskupa poznali, alebo ktorí o ňom počuli od svojich rodičov a starých rodičov. Teraz, keď sa dá hovoriť bez strachu a písať bez cenzúry ľudia Vám povedia, čím bol pre nich Vojtaššák. Choďte si vypočuť skutočný hlas skutočného pracujúceho slovenského ľudu! Lebo to, čo ste o ňom napísali na základe výpovede svedka pochybných morálnych kvalít, nie je obraz biskupa Vojtaššáka, ale obraz toho, ako hlboko vie padnúť slovenský žurnalista, keď sa dá zaslepiť triednou nenávisťou. Je Vašou profesionálnou a ľudskou povinnosťou napraviť túto strašnú krivdu.

S potešením beriem na vedomie Vaše vyznanie, že ste sa rozišli s komunistickou stranou, ”keď strana v rokoch teroru inšpirovala a organizovala antisemitskú kampaň. Mal som pocit, že táto kampaň uráža aj moju osobnú dôstojnosť”. Bol by som však ešte radšej, keby ste tento pocit boli mali už vtedy, keď strana organizovala kampaň proti buržujom, kulakom, veriacim občanom, buržoáznym nacionalistom atď. Kladiem si otázku, prečo ste sa nerozišli so stranou, keď deportovala rehoľníkov a sestričky z ich kláštorov, keď likvidovala sedliakov, remeselníkov, maloobchodníkov, inteligenciu (vrátane spisovateľov a novinárov) a iných vymyslených nepriateľov pracujúceho ľudu. Je ešte v živej pamäti mnohých z nás, ako ochotne ste asistovali strane v týchto kampaniach. Vnútorne ste sa mohli so stranou rozísť, ale o tomto tichučkom súkromnom rozchode slovenská verejnosť nič nevedela. Ba aj pri Vašom verejnom rozchode so stranou ste zohrali iba pasívnu úlohu: nerozišli ste sa s ňou Vy, ale ona Vás zo svojich radov vylúčila.

Na konci listu sa obraciate na mňa dramatickým zvolaním: ”Čo to však ešte stále bránite, pán Vnuk? Nielen komunizmus neobstál pred súdom dejín, neobstál pred ním ani fašizmus. Ani ten slovenskoštátny. Vychádzate z dávnych, vývojom prekonaných pozícií, keď bránite štátnosť určitého typu, ktorá sa takisto neosvedčila. Nostalgia vyviera určite z hlbokého ľudského cítenia, ale nostalgia môže spôsobiť, že človek ide za svetlom dávno vyhasnutej hviezdy”.

Súhlasím s Vami, že fašizmus neobstál pred súdom dejín. Nemôžem však súhlasiť s Vami, že jestvoval nejaký ”slovenskoštátny fašizmus”. Tu ste, pán Mňačko, ešte stále zajatcom svojej komunistickej minulosti. Používate terminológiu, o ktorej musíte vedieť, že je zdiskreditovaná tak ako systém, ktorý ju vymyslel. Veď Vám netreba dokazovať, že pre komunistov bolo ”fašistické a reakčné” všetko, čo nebolo ”komunistické a pokrokové”. Dokonca aj sociálnodemokratickú stranu, v ktorej lone sa komunistická strana zrodila, komunisti prezývali ”sociálfašistickou” stranou. Analogicky nadávali ľudákom do ”klérofašistov”. Kde panujú vášne, tam niet miesta na pokojné a logické myslenie.

Je nezodpovedné vyčítať mi, že bránim ”štátnosť určitého typu”. Bránim iba právo národa na štát. Režim je podenková hodnota, štát je trvalá. Štát je životnou otázkou každého národa na zemeguli, režim je vecou geopolitických okolností. Veď aj ČSR za sedemdesiat rokov svojej prerušenej existencie bola demokratickou, ľudovodemokratickou, socialistickou..., nie vždy podľa toho, ako v danom čase chcela byť, ale akou smela a mohla byť.

Keby ste poznali moju publikačnú činnosť, vedeli by ste, že dôsledne rozlišujem medzi režimom a štátom. Kritizujem režim Slovenského štátu, kde si to zaslúži, ale svedomie mi nedovolí, aby som bezmyšlienkovite opakoval všetko to, čo mi o ňom nepriatelia slovenskej samostatnosti predriekajú. A verím, že aj Vy by ste zmýšľali o Slovenskom štáte ináč, keby ste sa vedeli zbaviť dogmatických predsudkov a začali naň hľadieť očami obyčajného slovenského človeka, ktorý v rokoch 1939-1945 na Slovensku žil. Keby ste z toho stanoviska porovnávali hospodárske, sociálne, kultúrne a politické podmienky u nás s podmienkami v štátoch okolo nás; alebo keby ste to porovnávali s tým, čo bolo na Slovensku pred rokom 1939, aj Vy by ste prišli k záveru, že Slovenský štát, napriek svojim chybám a nedokonalostiam, bol za daných okolností pre Slovákov najvýhodnejšou formou politického života. Piaty ilegálny výbor KSS, ktorý nebol zaťažený bremenom dogmatizmu ani podriadený pražskému centralizmu, poslal v auguste 1944 do Moskvy memorandum, kde sa hovorí, že Slovenský štát ”má samostatnosť, a to takú, aká je možná pri maličkom národe a aká je možno vo vojne... Nie div, že tu vznikajú veľmi vážne hnutia a ľudí poctivých, vymeniť režim, dať štátu sociálnu náplň, ale štát ponechať”. Pán Mňačko, pre rozmýšľajúcich Slovákov – nech by boli akejkoľvek ideológie – samostatný štát nebol, ani nie je ”svetlo dávno vyhasnutej hviezdy”, ale neuhasiteľný plameň, ktorý sa nedá sfúknuť ani čapicou zakryť.

Na začiatku Vášho otvoreného listu spomínate implicitne a na jeho konci explicitne, že by som Vás ”mohol odbiť puncom čechožidoboľševika”. Nie je mojím zvykom ľudí urážať a keď mám niekoho charakterizovať, som vo výbere charakteristík omnoho rozvážnejší a zdržanlivejší, než ma podozrievate. Aby som Vás o tom presvedčil, navrhujem vyriešiť túto záležitosť v zmysle anglosaského príslovia: ”Put your money, where your mouth is” – po slovensky: ”Otvor aj mešec, nielen hubu!” Dohodnime sa, že si prečítate moje články a knihy a zakaždým, keď tam nájdete, že niekoho častujem prezývkou ”čechožidoboľševik” alebo ”židoboľševik”, zaplatím Vám tisíc dolárov. A Vy mi dáte desať dolárov zakaždým, keď ja nájdem vo Vašich knihách a článkoch prezývku ”fašista, nacista, klérofašista, buržoázny nacionalista” a iné podobné epitetá komunistického brýzgania. Nebola by to celkom daromná robota. I keď nezbohatnete, určite sa dozviete mnoho, čo ste doteraz nevedeli.

Prijímam Vaše pozvanie na stretnutie, kde by sme si mohli o tejto problematike súkromne (a až sa dohodneme, že by to bolo účelné, aj verejne) pohovoriť. Okrem toho, vo Vašom liste je ešte mnoho vecí, ktorých som sa v tejto odpovedi ani len nedotkol, hoci by som mal k nim čo povedať. Keď Pán Boh dá v zdraví dožiť, chystám sa v lete budúceho roku opäť na Slovensko a ak mi sľúbite, že si dovtedy pozorne prečítate aspoň tri moje knihy, ochotne sa s Vami stretnem. Osobne ma veľmi mrzí, že sme sa nezišli už v emigrácii, kde ste vy strávili vyše dvadsať a ja vyše štyridsať rokov. Zúčastňoval som sa slovenského života v exile, ale bohužiaľ, nikdy som sa s Vami nestretol. Nepokladali ste za potrebné ukázať sa medzi nami, napríklad na valnom zhromaždení Svetového kongresu Slovákov, na stretnutiach slovenských intelektuálov, na zasadnutiach Spolku slovenských spisovateľov a umelcov, ba ani Vaše príspevky som nenašiel na stránkach krajanských novín a časopisov. Prečo sme nezačali debatovať o týchto veciach už pred desiatimi až pätnástimi rokmi?