Ad: Y. A. Jelinek o biskupovi J. Vojtaššákovi

V súvislosti s beatifikáciou biskupa Jána Vojtaššáka sa objavujú listy a články historikov židovského pôvodu, bez podpisu, dátumu vyhotovenia a miesta odoslania. Podľa ich tónu a obsahu je zrejmé, že nejde o vyjasnenie si niektorých kontroverzných udalostí, ktoré najmä za komunistického režimu boli nepriateľsky interpretované proti biskupovi Vojtaššákovi a ďalším biskupom, ale ich snahou je polopravdy a lži vydávať za pravdu a zablokovať tak proces beatifikácie. Ide o propagandisticko-ideologickú kampaň istých kruhov, so snahou vyvolať svár a zneváženie biskupa J. Vojtaššáka.

Jeden takýto článok napísal Y. A. Jelínek, historik, rodák z Prievidze žijúci v Izraeli. Uverejnili ho noviny SLOVO č. 47 / 2000, pod názvom Kauza Vojtaššák - pohľad na jedno blahorečenie. V úvode článku "Biskupove politické postoje" autor článku obvinil biskupa z takých postojov, ktoré v očiach Slováka sú vlastenectvom a odvahou bojovať proti krivde. Napísal : "Prívržencom Andreja Hlinku bol od svojej mladosti.... Počas existencie prvej ČSR sa Vojtaššák stotožňoval s politikou HSĽS. S nadšením tiež privítal vznik slovenského štátu v roku 1939. Keď vypuklo SNP, ostro proti nemu vystúpil. ... Odsúdil tiež proces s Jozefom Tisom a dal najavo nesúhlas s jeho popravou. ...Ján Vojtáššák, ktorý svojou celoživotnou dráhou stelesňoval slovenský katolícky nacionalizmus.".

Ja si dovolím pána Jelínka doplniť a upresniť. Biskup Ján Vojtaššák stelesňoval slovenské katolícke a národné povedomie. Nebol len vynikajúcim dušpastierom a starostlivým otcom jemu zvereným veriacim, ale i celému národu. V časoch, keď mal národ málo vzdelancov, neostal k nemu ľahostajný, ale vynaložil maximálne úsilie na pozdvihnutie jeho sociálnej, vzdelanostnej, kultúrnej úrovne, jeho národného povedomia, svojbytnosti, rovnoprávnosti, ako aj na dosiahnutie slovenskej štátnosti. Svedčí o tom množstvo skutkov, za ktoré mu je národ vďačný. Bolo by absurdné, keby sme mu upierali právo konať tak ako konal. Bolo by absurdné keby súhlasil so zánikom slovenskej štátnosti, s bratovražedným prelievaním krvi, likvidáciou katolíckych ustanovizní a boľševizáciou našej spoločnosti, so všetkým tým, čoho korene siahajú do povstania. Som presvedčený, že keby Ján Vojtaššák žil, s nadšením by uvítal pád komunizmu, vznik druhej Slovenskej republiky a zvony v jeho diecéze by slávnostne zvonili. Slúži mu ku cti, že odsúdil justičnú vraždu svojho oltárneho spolubrata prezidenta Dr. Jozefa Tisa, aj napriek perzekúcii čechoslovakisticko - komunistickej vládnej moci.

Pán Jelínek vzniesol aj ďalšie nepodložené obvinenia, v ktorých lži, polopravdy, a náznaky vydáva za fakty. Napísal : "Medzi židmi na Slovensku bol známy nenávistný postoj voči ním. Keď slovenskí biskupi predložili vláde protest voči pripravovaným protižidovským opatreniam, Vojtaššák ho aktívne nepresadzoval. Navyše židovskí činovníci,....nikdy sa neobracali na Vojtaššáka, pretože veľmi dobre poznali jeho protižidovské postoje.Vojtaššákov postoj vyvrcholil v období deportácií v roku 1942. Autor tohto článku videl v Bonne hlásenie nemeckého vyslanca na Slovensku Ludina, ktorý tvrdil, že Štátna rada súhlasila s deportáciami aj vďaka Vojtaššákovmu postoju. Niet dôvodu pochybovať o autenticite Ludinových hlásení. Ak by sme ich aj spochybnili, neodškriepiteľným faktom ostáva, že proti deportáciam sa Vojtašák nijako neangažoval a svojou pasivitou ich prinajmenšom podporil. Existujú náznaky, že Vojtaššák v niektorých prípadoch židov udával. Zatiaľ sa potvrdili dva prípady. Nepochybné však je, že arizoval židovskú pôdu vo svojej diecéze".

Bolo povinnosťou autora takýchto tvrdých obvinení uviesť a vysvetliť, v čom spočíval a ako sa prejavoval Vojtaššákov "nenávistný" a "protižidovský" postoj. Ale autorovi chýbali argumenty, tak sa uchýlil k vymýšľaniu a urážkam. Isteže povinnosťou biskupa bolo svojich veriacich pri vážnych priestupkoch proti morálke napomínať a ako občan mal právo aj na kritický postoj, ak išlo o spoluobčana židovského pôvodu. Z toho však dedukovať nenávistný protižidovský postoj je absurdné. O židovskej otázke na Slovensku sa chcem vyjadriť len v krátkosti. Problémy a krivdy majú korene v zlej národnostnej politike v Uhorsku, ale najmä v bezuzdnom liberalisticko-kapitalistickom systéme, ktorý umožnil vytvoriť obrovské sociálne rozdiely a tým aj sociálne napätie v spoločnosti, čím vznikla tzv. židovská otázka. Jej riešenie bolo iba otázkou času a spôsobu. Tu odcitujem slová historika židovského pôvodu I. Kamenca z jeho knihy Po stopách tragédie : "Židovská otázka v podobe problému dotýkajúceho sa takmer všetkých oblastí verejného života a čakajúca na nejaký spôsob riešenia sa vo svojej modernej podobe objavila na Slovensku v poslednej tretine minulého /19./ storočia. Prejavovala sa v hospodárskych, sociálnych a náboženských vzťahoch. ... Drvivá väčšina židovského obyvateľstva však ostala až do roku 1918 k slovenským snahám úplne indiferentná, niekedy pod vplyvom maďarizácie až nepriateľská. Zo všetkých týchto skutočností sa začal na Slovensku vytvárať židovský problém, s ktorým sa bolo treba tak či onak vyrovnať". A tak sme sa vyrovnávali, až prišiel Hitler a jeho "Endlösung", čo spôsobilo už mnohokrát odsúdený, tragický holokaust. Slovensko tým, že spadalo pod záujmy Veľkonemeckej ríše, sa celkom nemohlo vyhnúť tomuto ošiaľu, tak ako sa mu nevyhli iné európske krajiny, ktoré aj vtedy, keď Slovensko zastavilo deportácie v nich pokračovali. Že sa deportácie uskutočnili na nátlak Nemecka možno zdôvodniť nasledovne. Kam by židovských občanov Slovensko a iné krajiny vyvážali, keď emigrujúcich židov nechceli prijať ani USA, ani Anglicko a to už v čase, keď sa vedelo, že ich likvidujú?

Nepravdivé je tvrdenie pána Jelínka o "aktívnom nepresadzovaní protestu biskupov" a o "neangažovaní sa a pasivite proti deportáciam v Štátnej rade". Pýtam sa :

Či to neboli katolícki biskupi, vrátane Vojtaššáka, ktorí 7. 10. 1941 vydali protestné memorandum proti vládnemu nariadeniu č. 198 / 1941 Sl. z. z 9. 9. 1941 tzv. židovskému kódexu ?

Či to neboli katolícki biskupi zídení na porade v Nitre 12. 3. 1942, kde napísali vláde žiadosť, aby odstúpila od svojho zámeru vysťahovania židov. Na tejto porade ešte vypracovali spoločný pastiersky list "Nech je jasno v židovskej otázke", ktorý napriek problémom s políciou sa čítal vo všetkých kostoloch. Uverejnený bol v Katolíckych novinách 26. 4. 1942 pod názvom "Katolíckej verejnosti". Biskup Vojtaššák ho vydal už 15. 4. 1942, ako Diecézny obežník.

Či to nebol práve biskup Vojtaššák, ktorý v Štátnej rade podporil Dr. J. Balka pri jeho proteste proti deportácii židov? K tejto otázke sa ešte vrátim.

Či neposlal biskup Vojtaššák, list A. Machovi, ktorý na základe neho, ale i na naliehanie ďalších biskupov, prezidenta a takmer všetkých ministrov transporty zastavil?

Či to neboli katolícki biskupi vrátane Vojtaššáka, ktorí 8. 3. 1943 vydali Pastiersky list na ochranu Židov, keď sa dozvedeli o opatreniach na pokračovanie transportov pod silným nátlakom Nemcov?

A v takýchto otázkach by som mohol pokračovať.

Či uvedené invektívy pána Jelínka a ďalších majú byť vďakou Židov biskupovi Vojtaššákovi za všetko dobré, čo na ich záchranu urobil?

Je smutné,ba zvrátené napísať obvinenie, že Vojtaššák arizoval ako osoba židovskú pôdu, ako aj uviesť, že sú "náznaky", že udával Židov.

Tu musím uviesť niečo k stanovisku ÚZŽNO SR, publikovanom v SME 27. 10. 2000 - pod nadpisom "Vojtašák vedel o deportáciách".

Na rokovaní vlády 3. 3. 1942 A. Mach prvýkrát informoval jej členov o tom, že židov sústreďujú preto, lebo ich vyvezú a nasadia na práce podľa požiadaviek a dohody s Nemcami. Vyvolalo to veľmi búrlivú debatu a protesty, čo opisuje Dr. G. Medrický v svojej knihe "Minister spomína" /str. 179 - 182/. Napísal okrem iného "Okrem Tuku a Macha nebolo jediného člena vlády, ktorý by bol súhlasil s vysťahovaním židov. ...Vláda o vysťahovaní židov nehlasovala, neuznášala sa, ale Tuka i Mach videli, že okrem nich sú všetci proti. ...Sivák tajne informoval chargé d´ affaires Vatikánu msgre. Burzia ...". V podobnom duchu prebehla aj informácia predsedu vlády Dr. V. Tuku v Štátnej rade 6. 3. 1942. O zámere vysťahovania vedela vláda, Štátna rada i židia, ale s týmto zámerom nesúhlasili a konali tak, aby mu zabránili dúfajúc, že sa neuskutoční. Keď bolo zrejmé, že tomu nemôžu zabrániť zachraňovali čo sa dalo. Nevedeli aký tragický osud stihne vyvezených a keď sa to dozvedeli, pobúrenie a nátlak bol tak silný, že Mach a Tuka v októbri 1942 deportácie zastavili. Nesmieme zabúdať, že tieto udalosti sa odohrávali vtedy, keď boli Nemci na vrchole slávy ,keď im poklonkoval takmer celý svet. Tomu, kto si im dovolil oponovať, hrozil koncentrák a politik mohol svojou nezodpovednosťou ľahko priviesť národ do nešťastia. Aj v tomto kontexte treba vysoko hodnotiť všetky záchranné akcie v prospech ohrozených židov. To však neznamená, aby sme neodsúdili páchané zlo, nech ho robil ktokoľvek. Všetky udalosti i historické dokumenty musíme posudzovať objektívne a triezvo, vo všetkých ich súvislostiach.

Ešte sa vrátim k otázke rokovania v Štátnej rade 26. 4. 1942, lebo obvinenie pána Jelínka, že Štátna rada súhlasila s deportáciami aj vďaka Vojtaššákovmu postoju, má hlbšie pozadie. Svoje názory opiera zrejme nielen o dokumenty Ludina , ale aj mons. Burzia.

26. marca 1942 sa uskutočnilo rokovanie Štátnej rady na podnet člena rady Dr. Jána Balka, ktorý protestoval proti neohlásenému a neoprávnenému sústreďovaniu Židov na Slovensku. Zvolal ju jej predseda Dr. V. Ravasz a rokovanie bolo dôverné. Zúčastnili sa jej všetci jedenásti členovia, vrátane jej podpredsedu biskupa Vojtáššáka. Za vládu sa zúčastnil minister vnútra A. Mach. Dr. Sokola zastupoval za Snem podpredseda Dr. Mederly. Z rokovania pracovník V. Tuku vyhotovil zápisnicu /SNA kr. č. 242/., ktorá nemusí byť presná, ako napísal Dr. Balko. Po úvodnom referáte mons. J. Pöstyényiho informoval Dr. Balko o brutálnom zaobchádzaní so Židmi pri ich sústreďovaní a nakladaní na železničnej stanici v B. Bystrici, čoho bol svedkom. V tomto duchu informoval radu aj biskup Vojtaššák, ktorý pripomenul, že k tejto otázke zaujali biskupi stanovisko 12. 3. 1942 vo výzve vlády a v pastierskom liste. Dr. Mederly žiadal, aby vláda pripravila túto otázku podľa medzinárodného práva. Citujem :"Keď daktorý štát si žiada týchto Židov a my im ich chceme dať, tak medzi týmito štátmi musí byť riadna medzinárodná dohoda". K tejto požiadavke sa pripojili aj ďalší. A. Mach sa vyhováral, že sa nemožno vždy pridržiavať presne písaného zákona a všemožne sa snažil presvedčiť prítomných o nutnosti deportácie Židov, ktorú "dohodli" Tuka a Mach s Himmlerom pri návšteve hlavného stanu Hitlera 23. a 24. októbra 1941, lebo "oni ich budú potrebovať". Hovoril, že časť pôjde do oblastí, kde sú dediny zničené, ale pôda je dobrá a časť na práce, lebo ináč : "Keby sme neposlali Židov, spojenci by pravdepodobne žiadali od nás iných robotníkov - kresťanov". Ešte dodal: "táto prvá akcia, to nie je vysťahovalectvo, ale skôr pracovná akcia".

O priebehu rokovania v Štátnej rade ma Dr. Balko oboznámil aj osobne 12. 11. 1987.

Štátna rada, ako poradný orgán nemohla už deportáciam zabrániť, lebo V. Tuka 2. 12. 1941 uzavrel s nemeckým vyslancom dohodu o vysídlení slovenských Židov na východné územie Poľska. Dala si však isté požiadavky, ktoré ministri a prezident využívali.

27. apríla 1942 A. Mach oboznámil novinárov s oficiálnym vyhlásením vlády k deportáciam. Text dostali noviny od STK. Pokiaľ ide o hlásenie nemeckého vyslanca na Slovensku H. E. Ludina o zasadaní Štátnej rady, ktoré spomína pán Jelínek, nespochybňujem jeho existenciu, ale dôvodne spochybňujem jeho obsah. Ludin totiž mal informácie od A. Macha a ten ho pochopiteľne informoval tak, ako to vyhovovalo jemu a nemeckej strane.

Pod vplyvom rokovania Štátnej rady a vyhlásenia vlády mons. Burzio, chargé d´ affaires v Bratislave, poslal 31. 3. 1942 kardinálovi Maglionemu správu č. 848. Táto správa, ako i jeho veľa ďalších správ, je vo viacerých častiach silne emotívna, so subjektívnym, často mylným hodnotením hlavne biskupa Vojtaššáka a prezidenta Tisa. Tieto správy propagandisticky spracovali autori a zostavovatelia knihy "Vatikán a Slovenská republika /1939-1945/ - dokumenty" /1992/- I. Kamenec, V. Prečan, S. Škorvánek. Naviac preklad textov je nepresný, závažné vety sú vynechané a niektoré oficiálne vyhlásenia neuverejnené.

Mons. Burziovi nechcem uprieť právo na názor. Skutočnosťou ostane, že ho ovplyvnili okolnosti, za akých prišiel na Slovensko pôsobiť namiesto slovenskou stranou nešťastne neprijatého nuncia mons. X. Rittera. Jeho vzťah k vláde už z uvedeného dôvodu bol chladný a po salzburgských udalostiach a prijatí protižidovských zákonov veľmi napätý.

V správe kardinálovi Maglionemu mons.Burzio okrem iného napísal : "Minister Mach sa usiluje vyslovenou lžou kompromitovať cirkev, aby dezorientoval a zmiatol svedomie ľudu a vyhlasuje : "Na včerajšom zasadnutí Štátnej rady som sa presvedčil na základe slov najzodpovednejších činiteľov v tejto veci, že predstavitelia cirkvi súhlasia s postupom vlády v otázke vylúčenia židov zo slovenského prostredia". ...Zdá sa však, že minister si našiel ak aj nie dôvod, tak aspoň zámienku na podobné vyhlásenia, opierajúc sa o postoj Msgr. spišského biskupa, ktorý, ako je Vašej Eminencii známe, je členom, ba dokonca podpredsedom Štátnej rady. Informovali ma, že na zasadnutí, kde sa prediskutovávala deportácia židov, Msgr. Vojtaššák namiesto toho, aby sa postavil proti nehumánnemu plánu, zaujal úplne pasívny postoj, obmedziac sa na nepodstatné námietky. Potom v rozhovore s iným biskupom naznačil, že podľa jeho mienky by bolo lepšie, keby sa cirkevná vrchnosť nemiešala do tejto otázky, aby nekládla prekážky vláde a prezidentovi republiky, že židia sú najhoršími nepriateľmi Slovenska, že i tak sa veci budú vyvíjať svojim smerom...a tak ďalej. Je ťažké dozvedieť sa pravdu o tom, čo sa udialo a povedalo na zasadnutí vlády; viem však, že Msgr. Vojtaššák má povesť veľkého šovinistu; ja som z mojej strany o tom presvedčený, pretože keď som raz na žiadosť J. E. Msgr. Sapiehu u neho intervenoval v prospech niekoľkých poľských farárov, ktorých on vyhnal z ich fár, odpovedal mi : "moja humánnosť / voči tým kňazom/ je až takmer hriešna". Nedá sa očakávať, že by bol citlivejší voči židom."

Z tohoto dokladu čerpal informácie pán Jelínek. Predpokladajme, že preklad je v podstate správny i keď autor správy iste nemal na mysli zasadnutie vlády, ale Štátnej rady. Pokúsim sa invektívy mons. Burzia uviesť na správnu mieru. Po prvé : Dr. J. Balko, iniciátor rokovania Štátnej rady zanechal písomné svedectvo o skutočnom postoji biskupa Vojtaššáka na rokovaní Štátnej rady. Prvýkrát v Kultúrnom živote č. 32 z 9. 8. 1968 v článku Katolícka cirkev a tragédia slovenských židov a druhýkrát v jeho Pamätiach, ktorých časť uverejnili Fragmenty-dokumenty, v roku 1990. V Kultúrnom živote napísal : "Ako som sa v minulosti za ťažkého a celému svetu hroziaceho nacistického nebezpečenstva nebál podľa svojich slabých možností postaviť proti prúdu, tak to robím aj dnes, keď sú tu zámery dokazovať, že slovenskí katolícki biskupi a cirkev na Slovensku, boli za deportáciu Židov. Vyhlasujem preto na základe znalostí pomerov : To nie je pravda ! Aj výrok biskupa Vojtaššáka v Štátnej rade /dňa 26.marca 1942/ pri prerokovávaní môjho už spomenutého návrhu / v ktorom som sa zo stanoviska etického, morálneho a právneho ostro postavil proti prenasledovaniu Židov / sa traduje omylom prekrútene, lebo biskup Vojtaššák, Msgr. Pöstényi a Msgr. Marsina podporovali môj návrh a pripomienka biskupa Vojtaššáka, doplňujúca môj návrh, že "sa vyvážajú nielen starci a deti, ale že sa trhajú od seba rodiny a to dokonca aj pokrstené ", proti čomu on protestoval, je často stavaná do takého svetla, ako by on žiadal vyvážať aj členov roztrhaných židovských rodín, ktorí ešte na Slovensku ostali. Takto to v Štátnej rade nevyznelo."

Vo svojich uverejnených pamätiach stručne opísal rokovanie v Štátnej rade. V závere napísal : "Stretol som sa po zasadnutí Štátnej rady s mons. Burziom. Povedal, že sa slovenskí katolícki biskupi zachovali pri takom veľkom tlaku Nemcov statočne."

Skutočne ťažko potom uveriť invektívam mons. Burziu, keď biskupa obvinil aj zo šovinizmu len preto, že v slovenských obciach chcel mať slovenských kňazov.

Po druhé : invektívy mons Burzia sú v rozpore s jeho správou č. 890 z 27. apríla 1942 v ktorej sa pochvalne vyjadruje ku "kolektívnemu listu biskupov Slovenska", ktorý uverejnili aj Katolícke noviny. V skutočnosti je to už spomínaný diecézny obežník biskupa Vojtaššáka z 15. 4. 1942, ktorý sa čítal v kostoloch jeho diecézy a potom ho uverejnili Katolícke noviny pod názvom "Katolíckej verejnosti". Keby bol mal mons. Burzio v niektorých prípadoch presnejšiu informáciu, možno by sa biskupovi Vojtaššákovi ospravedlnil. Svoje neobjektívne postoje priznal v roku 1965, keď nadobudol hlbšie poznatky o udalostiach z tých rokov. Kvôli objektivite chcem však oceniť jeho snahu, zdravé jadro jeho správ, na podklade ktorých sa uskutočnili významné intervencie Svätej Stolice.

Týmto príspevkom by som chcel prispieť k objasneniu niektorých kontroverzných otázok v súvislosti s beatifikačným procesom biskupa Vojtaššáka.

Stanislav Májek