Ústretovosť niektorých členov oficiálnej česko-slovenskej povojnovej reprezentácie voči komunistom azda najlepšie vystihuje tento Benešov prejav dôvery Gottwaldovi: Trvejte však jako komunisté na tom, že se chcete tradice nejsilnejší strany držet. To bude důležité příště, po volbách; vy budete jako nejsilnější strana lidem potvrzeni. Všechny druhé strany jsou v krisi. Vy, komunisté, jste na tom nejlépe. Sousedství se Sovětským svazem bude hráti velikou úlohu při vzestupu vašeho vlivu. Musíte však býti opatrni a věc nepřehánět, aby se neříkalo, že se všechno rázem bolševizuje ... Budete nejsilnějším elementem nového režimu. A tento element budu já vždy držet... Budu dělat takovou politiku, aby ste mohli býti budoucně v každé vládě ... dostanete místo předsedy vlády určitě po volbách.

Bol to nie celkom náhodilý prejav dôvery, veď zásady dohodnuté na moskovských rokovaniach pevne definovali charakter obnoveného štátu Čechov a Slovákov (národné výbory ako orgány ľudovej moci, retribučné súdnictvo, systém bloku politických strán, s vylúčením niektorých z politického života, zostavenie vlády priaznivej pre komunistov, atď.). Komunisti získali kontrolu nad politickými rezortami (ministerstvo vnútra, národnej obrany, informácií, poľnohospodárstva, školstva a sociálnej starostlivosti). Systém Národného frontu politických strán, ktorý navrhlo a presadilo vedenie KSČ, umožnil komunistom umelú koalíciu, ktorú spájal spoločný program, známy pod menom Košický vládny program. Oficiálna opozícia nebola povolená. O vzniku novej politickej strany totiž rozhodoval Národný front.

Prvé parlamentné voľby v povojnovom Česko-Slovensku sa mali stať jedným zo základných ukazovateľov stabilizácie pomerov v krajine. Malo sa od nich odvinúť prijatie ústavy a tým i doriešenie pomeru Čechov a Slovákov. Dočasné národné zhromaždenie, ktoré nevzniklo na základe demokratických volieb, ale schválením kandidačných listín strán Národného frontu delegátmi národných výborov, totiž takéto kompetencie nemalo. Podľa kľúča dohodnutého na marcových moskovských rokovaniach, Slovensko v ňom zastupovalo 100 delegátov a Česko 200. Z politického hľadiska boli v ňom zo Slovenska zastúpené dve strany Demokratická strana (ďalej DS) a KSS. Existencia týchto strán vytvorila bipolárny politický model života, ktorý si osvojilo i obyvateľstvo. Ďalšie strany vznikli na Slovensku až neskôr (13. 3. 1946 vznikla Strana práce, teda sociálna demokracia a 1. 4. 1946 Strana slobody) a neprenikli do vedomia spoločnosti.

Definitívne rozhodnutie o termíne budúcich volieb padlo v polovici januára 1946 na zasadnutí Národného frontu Čechov a Slovákov. Voľby sa mali konať 13. 6. 1946. Januárové rozhodnutie NF bolo pre Slovensko dôležité aj preto, lebo určilo, že české politické strany budú kandidovať v Česku a slovenské, na Slovensku. Tento dôležitý politický ťah sa podaril DS tým, že argumentovala skutočnosťou, že ak by české politické strany kandidovali na Slovensku, DS by aktivizovala voličskú základňu zrušenej agrárnej strany, ako i slovenských vysťahovalcov osídlených v českom pohraničí.

Ďalším dôležitým krokom DS bolo uzavretie takzvanej Aprílovej dohody (30. 3 1946), ktorá zabránila vzniku silnej katolíckej strany na Slovensku a pomohlo získať DS dôveru katolíckeho episkopátu a voličov. Podľa vyjadrenia generálneho tajomníka DS J. Kempného k parlamentným voľbám publikovanom v denníku DS Čas (9. 5. 1946) a rozširovanom ďalej vo forme plagátov: Tu už nejde o DS, tu už ide o všetkých, čo sa hlásia ku kresťanstvu a demokracii... Tieto voľby neznačia len zmeranie síl medzi politickými stranami, ale tu ide o plebiscit, t. j. koľko Slovákov sa hlási ku kresťanskému poňatiu demokracie.

Zbraňou KSS boli už spomenuté pozície vo vládnych rezortoch, v štátnom aparáte, v jednotlivých organizáciách (odbory, odbojári, mládež). Svojich voličov lákala tiež národnou a sociálnou demagógiou). Svedčia o tom i nápisy z jej plagátov: Slováci a Slovenky. Komunisti so slovenským národom, národ so slovenskými komunistami! Podobnosť s agitáciou a heslami zakázanej HSĽS je tu očividná. O tom, že išlo o čistú taktiku zo strany KSS nie je treba dnes nikoho presviedčať. Veď KSS bola už v danom čase iba filiálkou KSČ. Splniť takéto sľuby a úspešne hájiť záujmy Slovenska teda reálne nebolo v jej moci. V predvolebnej kampani na Slovensku sa sympatizanti KSS z radov bývalých partizánov uchyľovali k radikálnym prejavom, medzi ktorými nechýbala ani politická vražda (24. 5. zastrelili A. Hlavatého z Medzibrodia na Orave).

Pravidlá parlamentných volieb určili dva zákony. Prvý – č. 28/1946 Zb. o úprave stálych voličských záznamov. Základným východiskom volieb boli volebné zoznamy. Právo voliť mali občania, ktorí v deň vyloženia volebných záznamov dosiahli vek 18 rokov. Boli však z neho vylúčené osoby nemeckej a maďarskej národnosti, ktoré stratili predchádzajúcimi dekrétmi prezidenta Beneša občianske práva. Voliť tiež nesmeli ľudia, proti ktorým sa začalo vyšetrovanie, alebo už boli vo vyšetrovacej väzbe (v zmysle vtedajšieho retribučného súdnictva) a iní.

Voličské zoznamy zostavovali miestne národné výbory (MNV) vo zvláštych komisiách s rovnomerným zastúpením politických strán na dobu troch rokov. S využitím tohto zákona sa teda rátalo i pri ďalších voľbách. MNV v súlade so znením zákona vyložili 16. 1. na 15 dní zoznamy voličov k verejnému nahliadnutiu. O námietkach rozhodovali reklamačné komisie MNV (prípadne ONV), s rovnomerným politickým zastúpením, do 15 dní. Podľa správy II. odboru MV E. Poláka podanej na schôdzi Ústredného volebného výboru 4. 6. 1946 v Prahe: V Čechách bolo k 1. 5. 1946 podané 28 257 návrhov na záznam prekážok vo voličských zoznamoch a vyhovelo sa 6 458 t.j. 60%. V Moravskej krajine sa podalo 15 500 návrhov a vyhovelo sa 6458 návrhom. Na Slovensku podali asi 30 000 návrhov a vyhovelo sa 7 977. Z uvedeného vidieť zvýšenú aktivitu zameranú na zbavenie občanov volebného práva na Slovensku. Za touto aktivitou je treba hľadať najmä prívržencov KSS. Celkove bolo na Slovensku z volieb roku 1946 vylúčených asi 400 000 osôb t.j. takmer 20% voličov. Z tohoto počtu tvorili najväčšie percento predstavitelia maďarskej národnostnej menšiny.

Druhý zákon, ktorý určoval zásady postupu pri voľbách bol: č. 67/1946 Zb. o voľbe do ústavodárneho Národného zhromaždenia (zo 11. 4. 1946). Podľa neho museli MNV predložiť ONV do 7. 5. 1946 písomné správy o počte všetkých voličov zapísaných do voličských zoznamov. Po preskúmaní na ONV a vypracovaní okresného prehľadu museli ONV zoznami odovzdať – v Česku na krajinské NV, na Slovensku na Povereníctvu vnútra. Tieto úrady boli povinné ich preskúmať a predložiť MV. Ono vypracovalo záverečný celoštátny prehľad o počte voličov zapísaných vo voličských zoznamoch. Tento zákon ešte zdôrazňoval, že aktívne volebné právo majú len tie osoby, ktoré spĺňajú podmienky na zápis do voličských zoznamov.

DS sa už v priebehu prijímania týchto zákonov snažila namiesto princípu voličských zoznamov presadiť princíp počtu obyvateľstva. Toto stanovisko bolo rozumným východiskom, ktoré by aspoň zmiernilo stratu slovenských mandátov v dočasnom Národnom zhromaždení zo 100 na 85. Bol to však neúspešný boj proti KSS a českým stranám. Prijatie zásady pridelenia poslaneckých mandátov podľa počtu občanov zapísaných vo voličských zoznamoch, ktorú stelesňovali zákony 28/1946 a 67/1946 Zb., sa dosiahlo zníženie poslaneckých mandátov zo Slovenska na 69. Slovensko teda stratilo 31 mandátov.

V pripravovaných parlamentných voľbách kládol zákon č. 67/1946 dôraz na povinnosť voliť. Od povinnosti voliť boli oslobodené osoby staršie ako 70 rokov, tí, ktorým bránila voliť choroba, neodkladné úradné povinnosti, vzdialenosť viac ako 100 kilometrov od miesta voľby alebo neprekonateľné prekážky. Povinnosť voliť mala predísť neochote občanov zúčastniť sa volieb a zabrániť prípadne ich bojkotovaniu. Predpísanou povinnou účasťou si strany Národného frontu zabezpečili podporu voličov. Ku kontrole voličov slúžili zvláštne voličské preukazy. Predseda KSČ navrhol na zasadnutí Predsedníctva Národného frontu 16.1.1946, aby voliči, ktorí nechcú voliť ani jednu stranu Národného frontu, hodili do volebných urien biele lístky. Zámerom komunistov bolo prostredníctvom bielych lístkov oslabiť voličov nekomunistických strán. Dňa 11.4. 1946 o otázke bielych lístkov hlasoval parlament, ktorý návrh na ich zavedenie akceptoval. Ako ukázali neskôr voľby, biele lístky sa nestali formou vyjadrenia protestu opozičných síl. Na Slovensku zavážila presvedčovacia kampaň DS a vyhlásenie katolíckeho biskupského zboru k voľbám zverejnené v tlači DS, v Katolíckych novinách i prostredníctvom plagátov. Podľa neho ...veľký význam volieb vyžaduje, aby sa ich zúčastnil každý katolík a odovzdal platný hlas.

Voľby sledoval s veľkými obavami Sovietsky zväz. O tom, že si nebol istý ich jednoznačným výsledkom svedčí fakt, že sa pokúsil aktívne ovplyvniť ich výsledok. Sovietske vojenské orgány dohodli s ministrom národnej obrany L. Svobodom a 17. 5. 1946 s predsedom vlády Z. Fielingrom presun sovietskych vojenských útvarov z okupačnej zóny v Maďarsku a Rakúsku cez slovenské a české územie do okupovaného Nemecka. Presun 1 000–1 200 nákladných automobilov a 6 vlakov denne sa mal uskutočniť od 22. 5. do 29. 5. 1946. Prítomnosť sovietskych vojsk mala byť akousi poistkou pre komunistickú stranu v prípade, ak by parlamentné voľby nedopadli podľa jej predstáv. Prezident E. Beneš bol o veci informovaný až deň pred predpokladaným začiatkom presunu a zaujal k nemu negatívne stanovisko. Náčelník hlavného štábu gen. B. Boček sa vo svojej vysvetľujúcej správe prezidentovi odvolával na stanovisko Z. Fierlingra, podľa ktorého členovia česko-slovenskej vlády sľúbili sovietskemu maršálovi Konevovi pri rozlúčkovej návšteve v novembri 1945, že sovietske vojenské velenie môže kedykoľvek rátať s presunom svojich jednotiek cez územie česko-slovenského štátu. Sovietska strana presun vojsk odsunula na povolebné obdobie. Otázku uzavrelo stanovisko E. Beneša, podľa ktorého presun cudzích vojsk cez územie štátu sa môže uskutočniť len na základe písomnej dohody potvrdenej prezidentom.

Voľby do ústavodarného Národného zhromaždenia sa uskutočnili na celom území česko-slovenského štátu 26. 5. 1946. Na Slovensku sa o priazeň voličov uchádzali štyri strany: Demokratická strana, Komunistická strana Slovenska, Strana práce a Strana slobody. Slovenskí voliči odovzdali 1 612 216 platných hlasov. Počet neodovzdaných a neplatných hlasov bol 129 227 (7,42 %). Suverénnym víťazom volieb na Slovensku sa stala DS, ktorá dostala 62% hlasov (999 622 voličov, 43 mandátov v ÚNZ a 63 v SNR). KSS dostala 30,37% hlasov (489 596 voličov, 21 mandátov v ÚNZ a 31 v SNR), Strana slobody 3,73% (60 195 voličov, 3 mandáty v ÚNZ a 3 v SNR) a Strana práce 3,11% hlasov (50 079 voličov, 2 mandáty v ÚNZ a 3 v SNR). Prázdne – biele lístky vhodilo do urien 0,79% voličov (12 724 hlasov). DS dostala najviac hlasov vo volebnom okrese Námestovo (94,89%) a najmenej v okrese Brezno nad Hronom (37,65%). KSS dostala najviac hlasov vo volebnom okrese Svidník (59,18%) a najmenej v okrese Námestovo (3,7%). Strana slobody dostala najviac hlasov vo volebnom okrese Nitra (26,34%) a najmenej v okrese Námestovo (0,37%). Strana práce dostala najviac hlasov vo volebnom okrese Košice-mesto (9,84%) a najmenej v okrese Spišská Stará Ves (0,69%). Najviac prázdnych lístkov bolo odovzdaných vo volebnom okrese Kráľovský Chlmec (1,67%) a najmenej v okrese Trstená (0,29%).

Volebné výsledky v Česku boli odlišné. Voliči sa mohli rovnako ako na Slovensku rozhodnúť medzi štyrmi politickými stranami: KSČ, Čs. stranou národne-socialistickou, Čs. stranou lidovou a Čs. stranou sociálno-demorkatickou. Českí voliči odovzdali 5 490 677 platných hlasov. Neplatných a neodovzdaných hlasov bolo 357 500 (6, 51%). Zvíťazila tu KSČ, ktorej voliči odovzdali 40, 17% hlasov (v Čechách 43, 26%, na Morave a v Sliezsku 34, 46%). Čs. strana národne-socialistická získala 23, 66% hlasov, Čs. strana lidová 20, 24% hlasov a Čs. sociálna demokracia 15, 58% hlasov. Prázdne, biele lístky odovzdalo 0, 35% voličov. V celoštátnom meradle vyhrali voľby komunisti, ktorí spoločne dostali 37, 94% hlasov. V parlamente obsadila v praxi jednotne postupujúca KSČ a KSS 115 z 300 mandátov. Keby sa vo volebnom zákone vychádzalo z počtu obyvateľstva a nie z voličských zoznamov, DS by namiesto 43 mandátov v parlamente dostala 54, KSS namiesto 21 mandátov 26 mandátov, Strana slobody namiesto 3 mandátov 3,5 mandátu a Strana práce namiesto 2 mandátov 2,5 mandátu. Pri uplatnení takéhoto kritéria by sa DS stala druhou najsilnejšou stranou v parlamente. Na úkor slovenských strán dostali české strany: KSČ 7, Čs. strana lidová 3,5; Čs. strana sociálno-demokratická 2,5 a Čs. strana národno-socialistická 4,5 mandátu. Slovenské mandáty tak boli premenené na mandáty českých ľavicových strán. Komunisti dostali vo vláde 9 ministerstiev a zároveň získali post predsedu vlády, ktorým sa po sociálnom demokratovi Z.Fierlingrovi stal K. Gottwald.

Predpoveď prezidenta E. Beneša z roku 1943 o víťazstve komunistov vo voľbách sa splnila. Stalo sa tak vďaka kľúčovým pozíciám, ktoré KSČ dostala v obnovenom česko-slovenskom štáte. V politickom myslení E. Beneša, poznačenom mníchovskou traumou z roku 1938, vystupoval Sovietsky zväz ako najistejší garant hraníc ČSR. Navyše sa E. Beneš domnieval, že vývoj v Sovietskom zväze sa bude demokratizovať. Uvoľnenie pozícií pre domácich komunistov bolo gestom voči Sovietskemu zväzu. Účasť komunistov vo vláde sa vysvetľovala ako dôležitý konsolidačný krok, ktorý ich zbaví opozičníckych zvyklostí, radikalizmu a naučí ich niesť zodpovednosť. Toto smerovanie malo podľa Benešových starších predstáv, ktoré načrtol ešte počas vojny, vyústiť do vytvorenia veľkej ľavicovej socialistickej strany. Vývoj sa však uberal úplne iným smerom. Sovietsky zväz sa vnútorne nedemokratizoval a ani českí a slovenskí komunisti neprejavovali zvláštnu ochotu osvojiť si natrvalo parlamentné zvyklosti.

Víťazstvo KSČ v Česku súvisí s prísnym nemeckým protektorátnym režimom v rokoch 1939–1945, ktorý pre Čechov znamenal národné poníženie, stratu štátnosti a prenasledovanie. V Česku sa neodohrali krvavejšie vojnové udalosti a príchod sovietskej armády bol dlhoočakávaným vykúpením. Povojnová psychóza budovania nového spravodlivého sveta tu hraničila až s utopizmom. Tlak na ľavú stranu časť politického spektra bol silnejší než na Slovensku. Ak sa v povolených nekomunistických stranách objavili tvrdšie protikomunistické hlasy, boli rýchlo vedením strán umlčané. Čs. stranu lidovú môžeme zaradiť medzi ľavicové strany, aj keď nepatrila k formálne existujúcemu ľavicovému bloku. Naznačuje to jej postoj k zásadným otázkam vtedajšieho spoločenského života a stotožnenie sa s ľavicovou rétorikou. Tlač lidovej strany preberala oslavné články na boľševickú revolúciu v Rusku roku 1917 a katolícky týždenník Obzory uverejnil na obálke Leninov obraz s kosákom a kladivom. Americký novinár Maurice Hindus, dopisovateľ denníka New York Herald Tribune, uverejnil sériu reportáží o cestách po Česko-Slovensku pred voľbami v roku 1946. Osobitnú pozornosť venoval orientácii českých katolíkov. Hindus vo svojej reportáži píše: Dva členové čsl. vlády, komunista a lidovec, míjeli budovu, která v budoucnu má být věnována sněmovně. Komunista oslovil lidovce:

– Domnívám se, Monsignore, že vaše strana zaujme místa na pravé straně této budovy.

– Naprosto ne, – odvětil lidovec.

Ako vidieť, český katolicizmus nemohol pre orientáciu svojich veriacich a svoju menšiu početnosť robiť nezávislejšiu politiku. Bol to starší problém, s ktorým zápasil už počas prvej ČSR.

Prílišná ľavicová orientácia českých nekomunistických strán, spojená s povojnovou eufóriou a nekritickým obdivom k osloboditeľovi – Sovietskemu zväzu, neumožnila triezvejší pohľad na a vytvorenie nekomunistického bloku politických strán. Občianske strany v Česku rátali s tým, že automaticky získajú voličov zrušenej agrárnej strany. KSČ však disponovala Ministerstvom poľnohospodárstva, ktoré malo na starosti uskutočnenie pozemkovej reformy. V tejto pozemkovej reforme išlo o rozdelenie majetku nemeckej menšiny vyhnanej z Česka. Minister poľnohospodárstva J. Ďuriš rozdával prídely pôdy českým roľníkom, a tí sa mu odvďačili odovzdaním svojich hlasov vo voľbách KSČ. Sám K. Gottwald priznal, že KSČ vyhrala voľby v Česku vďaka české vesnici.

Na Slovensku bola situácia diametrálne odlišná. Verejnosť prijala systém dvoch strán: DS a KSS, ktorý nenarušilo ani vytvorenie dvoch nových strán. Na rozdiel od českých nekomunistických strán bola DS novou stranou. Osoby, ktoré ju viedli, však prezrádzali, že ide o členov bývalej agrárnej strany. DS sa zaraďovala do stredu politického spektra. Vedeniu DS sa podarilo zmeniť stranu na blok všetkých nekomunistických a neľavicových síl, ktoré sa hlásili ku kresťanským, demokratickým a národným hodnotám. Rozhodujúcou bola podpora slovenských katolíkov, ktorí po zákaze HSĽS ostali bez politickej reprezentácie. Zatiaľ čo v Česku vyhrali voľby komunistom roľníci, na Slovensku roľníci podporili demokratov. Slovenský roľník sa nedal zlákať vidinou rýchleho zisku cudzej pôdy. Bývalí agrárni aktivisti využili svoje skúsenosti z dlhoročnej práce s roľníkmi, najmä dobrovoľné družstevné organizácie.

Významnú úlohu pri podpore DS zohrala pozitívna skúsenosť obyvateľstva s prvou Slovenskou republikou, kde aj napriek vojne nedochádzalo k atrocitám porovnateľným s Protektorátom Čechy a Morava. Ťažké, niekoľkomesačné boje a dlhšie trvajúci pobyt sovietskej armády na slovenskom teritóriu, spojený s neistotou a odvliekaním obyvateľstva orgánmi NKVD, mobilizáciou a obmedzujúcimi opatreniami, neprispel k sympatiám obyvateľstva ku KSS a vôbec ku sovietskemu systému. Volebná porážka KSS však ukázala na rýchly nárast ich voličskej základne v porovnaní s minulosťou. Kým vo voľbách roku 1935 dostali komunisti na Slovensku 13%, vo voľbách roku 1946 to bolo už 30% hlasov. Tento fakt sa nedá vysvetliť iba ziskom hlasov sociálnych demokratov. Navyše, musíme zobrať do úvahy fakt, že volebné právo bolo odňaté maďarskej národnostnej menšine, ktorá tvorila silnú voličskú bázu komunistov na Slovensku.

Vzhľadom na asymetrický model štátu a nacionálne predsudky českých nekomunistických politikov, nemohla DS presadiť svoje volebné víťazstvo v praxi. Bola vystavená silným útokom, obvineniam a kampaniam, čo viedlo k pasivite a dezilúzii v radoch jej politikov i voličov. Oslabením pozícií DS v štáte paradoxne české nekomunistické strany pripravovali vhodnú pôdu pre tzv. Jesennú politickú krízu na Slovensku v roku 1947 a v konečnom dôsledku i pre komunistický štátny prevrat vo februári 1948. Z medzinárodného hľadiska sa Slováci zaradili medzi tie európske národy (Francúzi, Taliani, Nemci, Rakúšania, Maďari, ktoré odmietli povojnový konjunkturálny ľavicový prúd a prihlásili sa k politike založenej na kresťanských a demokratických zásadách.

Róbert Letz