Historické pozadie

Do 1. svetovej vojny existovala stará Európa ako multipolárny svet piatich veľmocí: západné mocnosti Veľká Británia a Francúzsko, mocnosti stredu Nemecko, Rakúsko a Rusko, ktoré bolo pôvodne s oboma spojené vo Svätej aliancii.

Európsky stred, ktorý ako nezávislý politický faktor v súčasnosti neexistuje, zohrával počas mnohých storočí dôležitú úlohu a je podľa nášho presvedčenia nenahraditeľnou časťou multipolárneho poriadku. Svätá rímska ríša nemeckého národa, ktorá sídlila vo Viedni, sa pokladala za nástupcu imperia romanum pod zjednotením všetkých kresťanských národov starej Európy. Európska kultúra sa definuje ako kultúra vychádzajúca z klasickej antiky, kresťanstva a nemeckého idealizmu. ”Impérium zjednocovala počas obdobia najväčšieho rozmachu univerzálna myšlienka, ktorá dala už prvej franskej ríši Karola Veľkého fyzický charakter, ktorým sa reálnopoliticky zdôvodňoval nárok na nemeckú nadvládu kresťanského sveta.”

Podľa nemeckého idealizmu netvorili dejiny osoby-idivíduá, ale národy. Odtiaľto pochádza myšlienka sebaurčovacieho práva národov (Johann Gottfried Herder). Uznanie tohto ponímania je nesmierne dôležité, pretože bez neho neexistujú žiadne dejiny, kultúra a demokracia. Morálny štát je podľa tejto filozofie uskutočnením slobody, pospolitosti, ktorá všetkých zjednoťuje a v ktorom hospodárstvo slúži ako prostriedok na uskutočnenie slobody.

Rakúska vojenská hranica, ktorá bola osídlená srbskými a chorvátskymi roľníkmi, ochraňovala počas storočí Ríšu a kresťanskú Európu proti Turkom. Nielen zaväzovala roľníkov na neustálu obrannú pohotovosť, ale priniesla aj kultúrny a hospodársky rozvoj regiónu.

Ilirizmus a snahy uskutočniť jednotu južných Slovanov neboli na počiatku v rozpore s rakúskymi záujmami, boli podborované cisárskym dvorom. Vuk Karadžič, zakladateľ srbského spisovného jazyka, mohol všetky svoje diela vydať pomocou cisárskeho cenzora. Dualizmus habsburskej monarchie viedol k znevýhodneniu Slovanov, a keď sa im v roku 1918 ponúkla realizácia trializmu, bolo už prineskoro.

Balkán sa v druhej polovici 19. storočia premenil na ”súdok s výbušninou”, pretože veľmoci, najmä Veľká Británia, za cieľom uskutočnenia svojich egoistických záujmov podporili vznik nacionálnych hnutí, ktoré si navzájom odporovali. Nacionalizmus sa odvtedy stal na Balkáne realitou. Avšak nie je pravdou, že sú balkánske národy od nepamäti medzi sebou znepriatelené. Medzi kresťanskými národmi, napríklad medzi Srbmi a Chorvátmi, neexistovalo spočiatku nepriateľstvo.

Podľa nášho ponímania nebola 1. svetová vojna v konečnom dôsledku rozpútaná mocnosťami stredu, ale iniciovaná vládnucimi západnými kruhmi už na konci 19.storočia. Rusko bolo do vojny vtiahnuté proti svojej vôli. Následník trónu František Ferdinand, ktorý chcel zrovnoprávnením južných Slovanov reorganizovať duálnu rakúsko-uhorskú monarchiu na triálnu, bol zavraždený, pretože stál v ceste plánom na odstránenie monarchie. 1.svetovou vojnou ako aj Versaillským mierom sa dosiahlo zničenie stredoeurópskych monarchií. Práve Rakúsko ako nositeľ kultúry s veľkým vplyvom na krajiny juhovýchodnej Európy stratilo navždy svoje veľmocenské postavenie.

Nový svetový poriadok a východná Európa

Po 2. svetovej vojne bol na Jalte roku 1945 dohodnutý globálny bipolárny systém, kondomínium medzi USA a ZSSR, ktoré po páde komunizmu v roku 1989 a rozpustením Sovietskeho Zväzu v roku 1991 prestalo existovať. Bipolárny systém však nebol, ako sa očakávalo, nahradený multipolárnym, ale ”novým svetovým poriadkom pod vedením USA”, ktorý vyhlásil americký prezident George Bush 30. januára 1991 pred začiatkom bombardovania Iraku.

V roku 1989, po páde Berlínskeho múru a kolapsu komunizmu, stál svet pred obrovskou šancou zriadiť skutočný multipolárny svetový poriadok. Znovuzjednotené Nemecko malo možnosť vymaniť sa spod vplyvu západu a východu. Zjednotenie Nemecka bolo šancou na skutočnú suverénnu politiku Nemecka, ktoré sa mohlo stať motorom pre hospodársku obnovu strednej a východnej Európy. Podľa plánov prezidenta Nemeckej banky (Deutsche Bank) malo dôjsť k spojenectvu nezávislého Nemecka a východnej Európy. Nemecko však po zjednotení nedosiahlo plnú suverenitu. Maastrichtská zmluva z decembra 1991, na základe ktorej sa dohodlo vytvorenie politickej únie, bola cena za zjednotenie, ktorú nemecká vláda zaplatila za súhlas USA, Veľkej Británie a Francúzska. Jednotná mena euro mala nahradiť silnú nemeckú marku.

Európska únia prevzala v maastrichtsklej zmluve a zmluve z Amsterdamu v roku 1997 princípy neoliberalizmu – liberalizácia, privatizácia a deregulácia, ktoré sú príznačné aj pre globalizáciu. Konvergenčné kritériá zaväzujú všetky členské krajiny k rigoróznym úsporným opatreniam a ”Európa regiónov” podporuje zánik národných štátov. Multilaterálnu dohodu o investíciách, ktorá má zaviesť úplnú slobodu pre obchod a investície, uviedla do pohybu komisia EÚ.

Politika USA voči Rusku sa vyznačovala aj geopolitickou dimenziou: Rusko malo byť ako veľmoc natrvalo vyradené z hry. Tomuto účelu slúži rozšírenie EÚ a NATO ako aj program partnerstvo za mier, ktorého členmi sú už takmer všetky štáty východnej Európy, Kaukazska a strednej Ázie. V Rusku, ktoré sa od roku 1991 nachádza v podobnej situácii ako Nemecko po prvej svetovej vojne, sú indície pre samostatnú zahraničnú politiku, národné znovuzrodenie vnútorného odporu proti globalizácii. V oficiálnych vyhláseniach sa hovorí o dôležitosti ”národnej idey”. Existujú aj náznaky na revíziu histórie.

Vojna proti Juhoslávii v roku 1999 sa nedá vysvetliť len ako občianska vojna, ale ako konflikt geopolitického rozmeru. Národné rozbroje sa zneužívajú na násilnú globalizáciu balkánskych krajín so zámerom získania prístupu k ropným rezervám Kaspického mora.

Transformačný proces v strednej a východnej Európe po roku 1989

Neoliberálna ”šoková terapia”, ktorá sa v transformujúcich krajinách presadila za pomoci poradcov MMF a Svetovej banky, neviedla k skutočnému oživeniu hospodárstva, ale naopak k deindustrializácii, zničeniu poľnohospodárstva, hyperinflácii, vysokej miere nezamestnanosti a drastickému zníženiu životného štandardu obyvateľstva. Balkán sa dnes nachádza v kríze a ”pakt stability” podpísaný 10. júna 1999 v Kolíne dosiaľ nespôsobil nič, čo by mohlo krízu zmierniť. Ak sa stabilizácia nepodarí, zväčší sa hospodársky a sociálny rozdiel medzi juhovýchodnou Európou a EÚ, zapríčinený poslednou vojnou proti Juhoslávii. Krajiny Balkánu tak zostanú krízovou oblasťou, v ktorej politickí aktéri budú presadzovať svoje mocenské záujmy na úkor napätej sociálnej situácie.

V EÚ sa presadzujú podobné štruktúry ako v USA. Samotná EÚ je len predstupňom ku globalizácii. Jean Monnet povedal: ”Európske spoločenstvo je len schodíkom k budúcej celosvetovej organizácii”. Ako alternatíva sa ponúka Európa národných štátov (Europa der Vaterländer – De Gaulle), systém suverénnych národných štátov, ktoré sú navzájom prepojené, v ktorých prevláda prvenstvo kultúry a politiky pred ekonomikou a v ktorých vláda kontroluje hranice a vlastné hospodárstvo.

Rozšírenie EÚ

Medzi rokmi 1991 a 1993 uzavrela Európska Únia s desiatimi krajinami strednej a východnej Európy dohody o voľnom obchode, hoci exportné trhy týchto krajín sa na základe politických prevratov zrútili. Spoločenstvo mohlo teda vyvážať svoje výrobky na trhy východnej Európy a zároveň sa ubrániť pred potenciálnou migráciou pracovných síl a tzv. ”sensibilným výrobkom”. Výsledkom je permanentný vysoký obchodný deficit bývalých postkomunistických štátov oproti EÚ, ktorý sa môže tlmiť len zvýšeným prílevom zahraničného kapitálu. Program PHARE sa významne zaslúžil o zintenzívnenie západných investícií na východe, bez zohľadnenia sociálneho dopadu.

Politika rozširovania únie vychádza z nesprávnych predpokladov. Pod znakmi neoliberálnej hospodárskej politiky a globalizácie nie je v záujme ani Rakúska ani strednej a východnej Európy. Namiesto toho treba podporiť koncept vybudovania infraštruktúry, priemyslu a poľnohospodárstva. Európa maastrichtskej zmluvy je aj samotnými členmi považovaná stále viac a viac za nevyhovujúcu, kvôli čomu preferencie na vstup sú v niektorých krajinách nižšie ako 50%.

Záver

Za medzinárodnou hospodárskou krízou sa skrýva kríza kultúrna, úpadok nášho hodnotového systému. Potrebujeme teda kultúrnu renesanciu, obnovenie európskej kultúry, t.j. humanistických hodnôt antiky, kresťanstva a nemeckého idealizmu. Sme za Európu národov, v ktorej bude garantovaná suverenita národných štátov a európska kresťanská kultúra.