Slovinsko, podalpskú krajinu, oddeľujú od Rakúska Karavanky, s najvyšším vrchom Triglavom. Južnejšie sa vypínajú Julské Alpy a Savinské Alpy a ďalej na východ Pohorie. Na talianskych hraniciach je Slovinský kras s hrebeňmi Snežníka. Na juhovýchode, v tzv. Bielej krajine, je rovina. Za riekou Murou je nížina tzv. Prekmurie. Nížiny sú aj pri riekach Dráva a Mura, pri Vipave, prítoku Soče, ktorá sa vlieva do Terstského zálivu. Najväčšie jazerá Bled a Bohinj, jaskyne Postojná a Škocjanske jame v Krase, vrchy Kranjska Gora a Planica a prímorské letoviská Koper, Piran a Portorož, s najkrajšími plážami na Jadrane, sú vyhľadávanými strediskami turistov.

Základom vyspelého priemyslu sa stalo prírodné bohatstvo krajiny, náleziská uránu, olova, zinku, hnedého uhlia ale aj zásoby energie a dreva. Je tu až 15 vodných elektrární. Hlavné mesto republiky Ľubľana je vybudované na mieste starovekej Emony. Má rozvitý najmä strojársky priemysel. V Maribore sa vyrábajú automobily, v Jeseniciach sú železiarne, v Kidriči hlinikáreň, v Kranji elektrotechnický priemysel a v Celji výroba šperkov. Priemysel je aj v prístavnom meste Koper a v Novom Meste.

Slovinci majú so Slovákmi nielen podobnú hornatú krajinu, ale aj pohnutú históriu. Predchodcovia Slovincov sa sťahovali do východných alpských oblastí už v 6. storočí a osídlili územie až po Viedenský les. V prameňoch sa spomínajú najprv Korutánci, ktorí v spojení s naším Samom prispeli roku 622 – 623 k porážke Avarov. V období nástupu kresťanstva, feudalizmu i postupného ponemčovania sa spomínajú v Korutánsku – (Karantánii) slovanské kniežatá Chotimír, Pribislav, Semika, Strojmír a Vojimír, ktorý roku 795 pomáhal Frankom proti Avarom. Porážkou Avarov sa korutánski Slovinci dostali pod nadvládu Frankov.

Predkovia Slovincov bývali aj v Dolnej Panónii, kde susedili s našimi starými Slovákmi. Mali tu v Blatnohrade za nášho Pribinu najprv na Frankoch závislé, potom za Koceľa slobodné kniežatstvo. To je kus našej spoločnej histórie. Po páde Dolnej Panónie sa v slovinských krajinách upevňoval v podobe kolonizácie a germanizácie franský vplyv. V boji feudálov sa územie Slovincov rozdrobilo na samostatné krajiny, Korutánsko, Štajersko, Kransko, Istriu a Goricu. Spoločný názov Slovinska, Korutánsko, zanikol.

Medzi dvoma vojnami boli v krajine politické aj hospodárske problémy. Šiesteho apríla 1941 Hitler napadol Juhosláviu a po jej porážke si územie Slovinska rozdelili Nemci, Taliani a Maďari. Silné partizánske hnutie vyvolalo roku 1941 masový odpor, ktorý vyvrcholil 29. novembra 1945 vyhlásením slobodnej federatívnej republiky Juhoslávie. Časť slovinského územia tzv. Benátska Slovenia, Rezia, Gorica a Terst, ostala v Taliansku, slovinská menšina ostala v Maďarsku.

Slovinčina má osem oblastných nárečí, ktoré sa členia na 46 krajových dialektov. Základom spisovného jazyka sú centrálne dolenské a gorenské nárečia. Najstaršie prvky slovinského jazyka, tzv. Frizinské pamiatky, sú staroslovienske texty z 10. – 11. storočia. Spisovná slovinčina vznikla za reformácie. Prvú slovinskú knihu, Katechizmus, vydal roku 1550 Primož Trubar. Od neho sú aj žalmy, piesne a preklad Nového zákona. Celú Bibliu preložil roku 1584 Jurij Dalmatin. Autorom prvého slovinského slovníka (oklo roku 1580) a prvej gramatiky z roku 1584 je Adam Bohorič. Slovinčinu prijal do svojho slovníka roku 1592 aj Nemec H. Malgiser.

Pri pozornejšom čítani môžeme písaný slovinský text porozumieť. Slovinčina používa latinku a fonetický pravopis, okrem predpôn, zachovávajú svoju podobu v každej pozícii: odrasti (odrásť) odpustiti (odpustiť), Litery y, x sa píšu iba v cudzích vlastných menách. Inak sa píše i: riba, hipnoza, a ks: praksa (prax). Na rozlíšenie významu sa zriedka označujú prízvuky: tók (prúd) – tok (púzdro), úren (rýchly) – űren (hodinový). Znaky ako náš dĺžeň a vokáň označujú dlhú prízvučnú slabiku, dĺžeň opačným smerom (tok) krátku prízvučnú slabiku. Na mieste nášho ch a cudzieho h sa píše h, s výslovnosťou blízkou ch: hiba (chyba), hotel. Spoluhláska j sa v spojeniach nj, lj, rj pred samohláskami vyslovuje: volja, knjiga, morje, na konci slov j zmäkčuje predchádzajúcu spoluhlásku: konj (kôň), kralj ( kráľ).

Väčšiu pozornosť treba venovať hovorenej podobe slovinčiny. So slovenčinou má rovnakú výslovnosť ”v” na konci slabiky: pravda (prauda), živ (žiu – živý). Obojperne sa vyslovuje medzi dvoma spoluhláskami: brez vpliva (bez upliva), na začiatku slova sa vyslovuje ako u: vlak (lak), včeraj (ujčeraj – včera). Aj spoluhláska ”l” sa často na konci slabík a slov vyslovuje ako obojperné u: videl (videu), solza (souza).

Sú tu slová ako cvet (kvet), zvezda (hviezda), milo (mydlo), plel (plietol), veniti (vädnúť), ktoré zachovávajú starú zmenu skupín dl, tl. Vkladné l sa zachovalo v slovách kaplja (kvapka), zemlja a i. Ostalo tu aj pôvodné g: noga (noha), greh (hriech), šč: ščetka (štetka). So slovenčinou má slovinčina a iné južné slovanské jazyky rovnaké začiatočné ra- la– v slovách ako rasti (rásť), laket (lakeť), lani (vlani), ale na rozdiel od nej aj v slovách razum (rozum), ladja (loď) a pod. Aj slová s pôvodným –or, -ol, -er, -el medzi spoluhláskami v prvej slabike sa zasa prešmykli v oboch našich jazykoch na –ra, -la, -re –le: glava (hlava), mlad (mladý), drevo (strom), mleko (mlieko).

Ťažšie zrozumiteľnou sa slovinčina stala striednicami za jery Tvrdý a mäkký jer sa zmenili rovnako, v dlhých prízvučných slabikách na a: danes (dnes), lahek (ľahký), v krátkych slabikách na e, ktoré sa vo výslovnosti redukuje na polosamohlásku, ako je bulharský tvrdý jer (?): ven (von), pesek (piesok).Pôvodné nosové o, sa zmenilo na o: zob ( zub), roka (ruka). Namiesto slabičného l je tu ol: volk (vlk), solza (slza). Typický je aj rotacizmus, zmena ž na r : moreš (môžeš). Zložité sú prízvukové pomery. Neprízvučné slabiky sú len krátke, prízvučné dlhé i krátke.

Menné skloňovanie je blízke slovenskému. Rozlišujú sa však koncovky po tvrdých a mäkkých spoluhláskach: za mostom, pet rakov, ale z možem (s mužom), pet oračev (oráčov). Koncovky mäkkých vzorov sa preniesli aj na tvrdé vzory: lipe (ako ulice). Jednoslabičné slová majú v celom množnom čísle príponu -ov-: mostovi, mostovom, z mostovi (mosty...). Prídavné mená i zámená majú v genitíve jednotného čísla koncovku -ega: bogatega, tega. Zachoval sa duál (dvojné číslo): moža, mesti, lipi, ale množné je možje, mesta, lipe (muži, mestá, lipy). Používa sa infinitív: delati, kupovati, ale po slovesách pohybu aj tzv. supínum: grem spat ( idem spať). Vo funkcii našej predpony vy– je tu predpona iz-: izčistiti (vyčistiť), izbor (výber), izhod (východ). V slovnej zásobe sú typické prevzatia z nemčiny: ura (hodina), krompir (zemiak), taliančiny: fant (chlapec), miza (stôl), menej z maďarčiny: soba (izba), gazda.

Najvýznamnejším slovinským romantickým básnikom je France Pešeren, v prekladoch známy aj v cudzine. Jeho poézia predstavuje syntézu antického, romanticko-renesančného a moderného ducha i slovinských individuálnych osobností. Je autorom zbierky Krst pri Savici (1836). Výber z jeho poézie vyšiel v slovenskom preklade s názvom Struny lásky. Tvorcom modernej realistickej prózy je Fran Levstik. Najpopulárnejšia je jeho poviedka Martin Krpan z Vrha, satira na viedenský dvor. Silný a dôvtipný sedliak Krpan prejaví vo Viedni svoju prevahu nad. pánmi. Autor chcel ukázať, že každý Slovinec je potrebný Viedni, ale Slovinci Rakúsko nepotrebujú. Do cudzích jazykov je často prekladaný Ivan Cankar, básnik, prozaik a dramatik. Je predstaviteľom novoromantickej slovinskej moderny a tvorí prechod od realizmu k naturalizmu i symbolizmu. V slovenčine v preklade Jozefa Ambruša vyšiel jeho román: Na závoze ( Na klancu), ktorým autor vzdal hold svojej matke. Z dramatických prác je najznámejšia hra Pokušenie vo Svätofloriánskej doline, satira na spoločenské pomery a sociálne krivdy. Najväčším slovinským modernistom je básnik Oton Župančič, autor ľúbostnej, reflexívnej, sociálnej a vlasteneckej poézie, priekopník boja proti starému svetu. Jeho básne s voľným veršom majú dokonalý rytmus.

Na základoch realizmu a kresťanského idealizmu tvoril románopisec a dramatik France Finžgar. V najrozsiahlejšom diele, historickom románe Pod slobodným slnkom, zobrazil najstaršie dejiny južných Slovanov. Podnety z domácej tradície i súčasnej európskej literatúry rozvíjal psychologický realista France Bevk, autor básní, historických i súčasných poviedok a románov, čŕt, drám i literatúry pre mládež. U nás vyšiel jeho najznámejší román Kaplán Martin Čedermac. Hrdinom je benátsko-slovinský kňaz, ktorý bojuje za rodný jazyk a národné práva. U nás preložený román Víchrica čerpá z prostredia prímorskej rybárskej osady.

Najcennejšia básnická osobnosť je predčasne zosnulý Srečko Kosovel (1904–1926), básnik Krasu, revolúcie a smrti. Písal vlastenecké, ľúbostné a sociálne i revolučné verše. Najznámejším dramatikom po Cankarovi sa stal Bratko Kreft. Písal aj romány.

Z prozaikov zaujal našich prekladateľov Prežihov Voranc, vlastným menom Lovro Kuhar, väzeň koncentračných táborov, ktorý spracoval vojenskú a dedinskú problematiku. U nás vyšiel v preklade Melichara Václava dedinský román Jamnica. Sociálnu problematiku, protifašistický odboj a osobné represálie zobrazil vo svojom prozaickom diele Ciril Kosmač. Psychologická hĺbka, vybrúsený jazyk, to sú znaky jeho próz. Víťazoslav Hečko vydal jeho román Jarný deň. Preložil aj diela Antona Ingoliča Smäd (Vinski vrh), román z prostredia štajerskej vinohradníckej dediny a študentský román Gymnazisti. Z mladších autorov sa u nás aj inde prekladá próza modernistu Andreja Hienga. V románe Les a bralo v preklade M. Václava z roku 1992 z prostredia umelcov prejavil zmysel pre kompozíciu a psychologickú analýzu, až grotesknosť. V súčasnosti sú u nás známi z jednotlivých prekladov aj najmä mladší slovinskí básnici.

Propagátorom slovinskej literatúry a jej prekladateľom bol najmä Víťazoslav Hečko, ktorý vydal aj slovinskú gramatiku. ”Veľvyslancom” slovenskej kultúry v Slovinsku sa stal Viktor Smolek. Obaja viedli lektoráty našich jazykov pri univerzitách v hlavných mestách.