Pod týmto titulom bola uverejnená v časopise OS v júni minulého roku diskusia Európskeho kultúrneho klubu o správe vecí verejných v kultúre. Okrem reprezentantov martinskej ”krpčiarokracie” sa do diskusie zapojili aj M. Kusý, S. Mičev a D. Katuščák. Aby zdanie demokracie zostalo navonok zachované, priestor na svoj názor - síce najmenší - dostal aj predseda Matice slovenskej Jozef Markuš. Keď si odmyslíme povinné bojové tance a povolebný protimatičný folklór diskutujúcich, jadrom diskusie bolo, prečo vládna moc musí poštátniť časť neštátnej verejno-právnej inštitúcie, akou je zo zákona Matica slovenská. Celú túto ”diskusiu” zhrnul bývalý vedúci ideologického oddelenia ÚV KSS M. Kusý a súčasne k nemu pripojil aj svoje osobné vyznanie: ”Ja osobne som sa už narodil (1931) do doby, v ktorej mi Matica bola nanič. Nikdy ma ničím neoslovila, nikdy mi nič neponúkla a neposkytla, nikdy som ju nepotreboval: bola jedným zo spolkov, do ktorého by mi ani vo sne nenapadlo vstúpiť.” Isteže, súdruh Kusý mal svoju rodnú stranu, ktorá mu poskytovala všetko, čo potreboval. Kusý nezaprel v sebe militantného boľševika. a na adresu krpčiarov - ”matičných vedcov”, krepčiacich odzemok na jeho nôtu, poznamenal: ”Matica slovenská ako vedecká inštitúcia je chorý, zbytočný relikt dávnej minulosti. Odkedy máme slovenskú univerzitnú vedu a slovenskú akademickú vedu, je matičná veda nielen zbytočným luxusom, ale priam kontraproduktívnym fenoménom... Nepoznám jediný rozumný dôvod, pre ktorý by ešte dnes mala naďalej jestvovať slovenská matičná veda.” V tejto súvislosti je pozoruhodné, ako martinskí krpčiari - ”vedci” po týchto slovách bývalého červeného ideológa stiahli uši a chvosty a ani jeden z nich nemal ani len štipku odvahy reagovať na túto arogantnú spupnosť.

Tu by sa snáď patrilo pripomenúť zápas A. Matušku s boľševickým ideológom Kusým v roku 1968. Alexander Matuška na valnom zhromaždení SAV v apríli 1968 ostro kritizoval rozhodnutie Predsedníctva SAV, ktoré považovalo vedu na pôde Matice slovenskej za ”lokálnu záležitosť”. A. Matuška v tejto súvislosti rozhorčene polemizuje: ”... my sme - však - spadli z neba, predtým tu nebolo nič, lebo my sme - však - už takí svetoví, nám je Slovensko natoľko málo, že sme úslužne a vopred, z vlastnej vôle odumreli národne.” Matuška takisto ostro pranieroval štátnu vedu sústredenú v Slovenskej akadémii vied, ktorá ” namiesto aby spájala a integrovala, delí a rozlučuje ... sama sa vnucuje do pozície, aby bola chápaná nie ako Slovenská akadémia, ale len ako Akadémia na Slovensku.” A práve v tomto spočíva jadro, to hlavné a podstatné, o čo v súčasnosti ide vládnej moci v jej snahe zmocniť sa (poštátniť) Slovenskú národnú knižnicu Matice slovenskej a Pamätník národnej kultúry Matice slovenskej. Jednoducho veda musí z Matice slovenskej zmiznúť a zelenú dostane na Slovensku jedine štátna veda kontrolovaná a usmerňovaná štátnymi úradníkmi a inštitúciami.

To, že Matica slovenská sa dostane na jedálny lístok vládnej koalície, bolo jasné hneď po parlamentných voľbách v roku 1998. Po koaličných dohodách to avizoval Mariánek z hnutia Human, ktorý na stránkach Sme zasvätene navrhoval medzi prvé legislatívne kroky novej vlády zrušiť zákon o Matici slovenskej. Keďže extrémistické hnutie Human nemá žiadnu váhu v slovenskej spoločnosti, a vcelku je neznáme, na protimatičné ciele, organizované ministrom Kňažkom, boli nakoniec zneužití pracovníci štátnych knižníc, kultúrnych a osvetových zariadení, ktorých postavenie je priamo závislé od Ministerstva kultúry SR. Na košickom kongrese slovenských knihovníkov, ktorý sa konal v novembri 1999, bolo prijaté vyhlásenie, v ktorom účastníci, tak ako sa na poslušných štátnych úradníkov patrí - v podstate jednomyseľne podporili snahy ministerstva kultúry odčleniť od Matice slovenskej SNK MS a PNK MS. A aby týchto podporných stanovísk z radov ”inteligencie na Slovensku” bolo viacej, v decembri 1999 Obec spisovateľov Slovenska a Klub nezávislých spisovateľov žiadali v petícii adresovanej ministerstvu kultúry o intenzívnu účasť na príprave zákona o Matici slovenskej ako i tzv. knižničného zákona.

Týmto sa rozbehla silná mediálna kampaň proti Matici slovenskej, do ktorej sa zapojili časopisy Os, Dilema, Domino fórum, Fakty, Slovo, Literárny týždenník. Z denníkov najmä Sme, Pravda, Národná obroda.

Dušou takto poňatého knižničného zákona sa stal bývalý predseda celomatičného výboru KSS Dušan Katuščák, ktorý na spôsob Kusého spupne vyhlásil: ”... za tých tridsať rokov, čo som robil v Matici, som nemal nikdy taký pocit zahanbenia ako teraz” (Dilema, december 1999). To znamená, že poštátnená - komunistickým štátom riadená a kontrolovaná Matica slovenská je pre Katuščáka prijateľnejšia, než jej dnešná demokratická podoba.

Pravdou však zostáva, že knižničný zákon, ktorý bol schválený v parlamente, pripravoval Katuščák už za ministrovania Hudeca v spolupráci s Milanom Ferkom. To bol aj hlavný dôvod, prečo Ferko nakoniec ”odišiel” z výboru Matice slovenskej a bývalý minister kultúry Hudec bol niektorými delegátmi ostro kritizovaný na poslednom valnom zhromaždení Matice slovenskej.

Jedna vec v týchto ministerských hrách o Maticu slovenskú je na prvý pohľad záhadná. Keď ministerstvo kultúry až tak veľmi túži po štátnej Národnej knižnici, prečo si ju nezriadi, prečo radšej vedome porušuje platnú legislatívu a Ústavu SR tým, že sa pokúša poštátniť neštátnu verejnoprávnu inštitúciu. (Tento fakt bol nútený uznať aj Kňažko, keď v rozhovore pre Sme povedal:” Matica slovenská je verejnoprávnou inštitúciou zo zákona a nie je podriadená ministerstvu kultúry).” A aspoň niečím by sa mohol Kňažko pozitívne zapísať do dejín slovenskej kultúry. Možno, že by mu vďační knihovníci odhalili aj pamätnú tabuľu na ním založenej knižnici s textom ”Milanko Kňažko sa zaslúžil o Národnú knižnicu”.

Samozrejme, že nejde o Slovenskú národnú knižnicu, ale o to, že Matica slovenská sa po parlamentných voľbách v roku 1998 stala predmetom politického revanšu. Úradník ministerstva kultúry Stanislav Mičev z pozície prokurátora nasledovne zoštylizoval na stránkach časopisu Slovo verejnú obžalobu Matice slovenskej: dala priechod znovuzrodeniu ľudáctva na Slovensku, je nositeľom myšlienok dehonestujúcich ”najvýznamnejšiu udalosť novodobých dejín” (bystrické povstanie v roku 1944, pozn. J. B.), je zásadným odporcom vstupu Slovenskej republiky do EÚ a NATO, podporovala V. Mečiara na post prezidenta SR. Mičev zabudol ešte dodať to, čo si po zániku Česko-Slovenska mičevovci len šepkajú a čo Matici slovenskej nevedia doposiaľ odpustiť, že mala zásluhu na prijatí deklarácie o zvrchovanosti SR, na vypracovaní Ústavy SR a najmä má nepopierateľný podiel na obnovení štátnej samostatnosti Slovenskej republiky. Takisto v rozhodujúcej miere prispela k tomu, že v SR má slovenčina štatút štátneho jazyka. Takže toto sú hlavné politické dôvody likvidácie Matice slovenskej ”záchrancami kultúry”. Je len pochopiteľné, že štátno-akademické a štátno-univerzitné hlavy o tomto násilí páchanom na Matici slovenskej zaryto mlčia, pokiaľ nechcú mať na pracovisku problémy.

Ján Bobák