záujmami. Teoreticky by sa dokonca mohlo stať, že ak si na diskusiu o nejakom konkrétnom spoločenskom probléme pozveme desať odborníkov, každý z nich bude mať iný názor. Ako teda diskutovať v takomto prostredí relativizujúcom pravdu? Ktorý názor prijať a ktorý zavrhnúť?

V apríli tohto roka sa v Bratislave konala konferencia historikov z Nemecka, ČR a SR venovaná národnému socializmu v Nemecku, v protektoráte Čechy a Morava a v Slovenskej republike. Jeden z účastníkov, profesor dr. Hans Lemberg z Nemecka poskytol pre denník SME krátky rozhovor (Národ potrebuje pozitívnu tradíciu, 3. 4. 2000), v ktorom nás Slovákov veľmi potešil:,, Myslím si však, že už aj na Slovensku ste na dobrej ceste, mate dosť serióznych, rozhľadených historikov - Ivan Kamenec napríklad alebo Dušan Kováč, aby som spomenul len tých, ktorých osobne poznám." Zhodou okolností práve títo dvaja "výtečníci" prezentovali nedávno na verejnosti svoje názory, a preto určite nezaškodí trochu si posvietiť na ich serióznosť a rozhľadenosť.

V týždenníku International Express č. 12/2000 sa v rozhovore pod názvom ,, Kto bol Jozef Tiso? ,Najväčší" Slovák, fašista alebo...?" prezentoval Ivan Kamenec nasledovným myšlienkovým skvostom. Na otázku:,, Dá sa teda vám ako historikovi položiť otázka: Bol Tiso fašistom ?" odpovedal:,, Samotný pojem fašizmus je veľmi široký. O tom sú celé knihy a knižnice. Tiso pestoval, zavádzal na Slovensku určitý typ totalitného systému s výraznými fašistickými prvkami. Druhá vec je, či bol fašistom? Fašizmus mal svoju slovenskú odrodu. A Tiso bol nesporne jej tvorcom, nositeľom a interpretom. Dejiny poznajú dva druhy totality. Komunistickú a fašistickú. Totalita tu bola ! No a na tom, že Tiso nebol komunista, na tom sa vari zhodneme."

V týchto desiatich vetách I. Kamenec názorne predviedol, ako sa dá ohýbať história a zavádzať verejnosť. Namiesto toho, aby ústredný pojem rozhovoru - fašizmus definoval, alebo aspoň uviedol jeho najcharakteristickejšie znaky, obmedzil sa na alibistické konštatovanie, že pojem fašizmu je veľmi široký a pojednávajú o ňom celé knihy zapĺňajúce mnohé knižnice. Áno, pojem fašizmus je veľmi široký. Je taký široký, že komunisti nálepkovali tzv. klérofašizmom a dnešní demokrati a liberáli nálepkujú neofašizmom a ekofašizmom kohokoľvek a kedykoľvek sa im to hodilo a hodí. Nálepkovanie fašizmom sa stalo trvalou a neodmysliteľnou súčasťou mediálnej propagandy vládnucich a tí z pochopiteľných dôvodov nemajú záujem vysvetliť verejnosti stručne a jasne, čo treba chápať pod fašizmom. Ale prečo sa seriózny a rozhľadený historik I. Kamenec nepokúsil aspoň v hrubých rysoch charakterizovať fašizmus, keď ním onálepkoval Slovenskú republiku a aj jej prezidenta ? Tiež spôsob, akým I. Kamenec dospel k záveru, že Slovenská republika bola fašistická a jej prezident bol fašistom, je obdivuhodný. Profesor Lemberg by bol určite prekvapený tvrdením I. Kamenca, že dejiny poznajú LEN DVA DRUHY totalít (komunizmus a fašizmus) a pretože Tiso nebol komunista, totalita (teda Slovenská republika) musela byť logicky fašistická a jej prezident fašista.

Veľmi dobre vymyslené ! Ale vráťme sa k totalitným režimom. Na rozdiel od I. Kamenca si myslím, že dejiny poznajú veľa, možno desiatky rôznych druhov totalít, a preto je jeho spôsob uvažovania od samého začiatku nesprávny. Jedno zo základných pravidiel matematickej logiky, ktorá ale platí aj pre historikov, hovorí, že z nesprávneho predpokladu sa nedá dospieť k správnemu záveru . Okrem rôznych monarchistických režimov patrí medzi totalitné režimy napríklad aj režim spojený s nórskym predsedom vlády Quislingom, ktorý bol podobne ako J. Tiso vazalom A. Hitlera. Nie je vôbec náhoda, ani chyba zostavovateľov, že J. Tiso nie je v zozname vojnových zločincov zaradený ako fašista, ale ako kvisling. A tiež nie je náhoda, že ako bývalí komunisti, tak aj mnohí dnešní veľkí demokrati a liberáli tento fakt dôsledne ignorovali a ignorujú. Oni jednoducho potrebovali a mnohí ešte aj dnes potrebujú predstavovať Slovenskú republiku z rokov 1939-1945 ako fašistickú a J. Tisa ako fašistu. Mimochodom, ešte pred vypuknutím povstania roku 1944 vyzýval E. Beneš k bojovým akciám na Slovensku, lebo podľa jeho názoru nastal: ,, posledný okamih, aby ste zmyli všetko to, čo kvislingovská vláda a tzv. samostatné Slovensko proti spojencom napáchali". E. Beneš bol určite ten posledný, kto mal záujem byť k J. Tisovi ohľaduplný a vyjadriť sa o jeho vláde ako o kvislingovskej, keby bola bývala fašistická. Pravdepodobne aj pre I. Kamenca je táto alternatíva neprijateľná, lebo aj ilustrácia rozhovoru falzifikátom hajlujúceho J. Tisa naznačuje, ako veľmi záleži I. Kamencovi na tom, aby predstavil J. Tisa ako fašistu. Na originálnej fotografii J. Tiso ukazuje ukazovákom možno na západ, možno na východ, ale nehajluje (dlaň J. Tisa je retušovaná). Je to smutné, že takýto "detail" ušiel takému renomovanému historikovi, keď neušiel publicistovi Jergušovi Ferkovi (Prípad Tiso, Extra 10/2000). Ak si uvedomíme, aký deformovaný výklad histórie ponúka I. Kamenec verejnosti len v dotknutých desiatich vetách, je veľmi otázne, aká je potom pravdivostná hodnota celého rozhovoru!

Podobne ako I. Kamenec aj Dušan Kováč v polemike s Ladislavom Deákom (28. alebo 30.október ?, Historická revue 2/2000) používa veľmi svojský spôsob argumentácie. Názor L. Deáka, že :,, československý štát vznikol ako štát dvoch samostatných národov" sa snaží spochybniť tvrdením, že:,, Vyhlásenie Česko-slovenského štátu neprebehlo týmto spôsobom". Lenže vznik štátu (dlhodobý proces) a jeho vyhlásenie (slávnostný akt) sú dva kvalitatívne odlišné procesy a nedajú sa stotožňovať. Naviac treba poznamenať, že Česko-slovenský štát de facto vznikol ako štát dvoch národov, aj keď de jure bol vyhlásený ako štát jednotného politického národa československého. Toto potvrdzuje aj samotný D. Kováč, keď sa striktne pridržiava označenia Česko-slovenský štát (so spojovníkom) ako štátu československého národa (bez spojovníka). Načo potom ten spojovník, keby bol býval Česko-slovenský štát štátom jedného československého národa? Spojovník predsa vyjadruje istú dualitu.

Tvrdenie D. Kováča, že:,, Po 24. máji bolo jasné, že vznikne Česko-slovenský štát", neodráža reálnu situáciu. V tom čase ešte platilo 14 bodov Wilsonovej mierovej platformy z 8. januára 1918, kde sa počítalo iba s požiadavkou autonómie pre národy v rámci Rakúsko-uhorskej monarchie. O rozhodnutí veľmocí rozbiť monarchiu a na jej troskách utvoriť národné štáty oficiálne hovorí až Wilsonova nóta z 18. októbra. Po 24. máji bolo jasné len to, že slovenská politická reprezentácia opustila myšlienku spolužitia s Maďarmi a zjednotila sa na platforme spolužitia s Čechmi.

D. Kováč tiež preferuje 28. október za deň vzniku štátu pochybným tvrdením, že:,, Vznikom Česko-slovenska vzniklo aj Slovensko, ktoré dovtedy ako samostatný administratívny a geografický celok neexistovalo", čo je zase len akási polopravda. Slovensko nevzniklo 28. októbra ani ako administratívny a ani ako geografický celok. Budapešť vládla na Slovensku až do januára 1919 a niekoľko daľších mesiacov bola časť Slovenska okupovaná boľševickými vojskami Bélu Kúna. Hranice Slovenska boli definitívne určené až 12. júna 1919 a medzinárodne uznané až podpisom mierovej zmluvy s Maďarskom 4. júna 1920 v Trianone.

Aj keď D. Kováč polemizuje kvôli samotnému dátumu 28. októbra, sám ho spochybňuje, keď píše:,, Dňa 18. októbra uverejnil Masaryk vyhlásenie nezávislosti. Vyhlásenie nezávislosti nie je vznikom štátu?" D. Kováč, ktorý si opakovane pletie akt vyhlásenie štátu s procesom jeho vzniku, jasne poukazuje na skutočnosť, že 28. október nie je klúčový a že dňom vzniku Česko-slovenského štátu mohol byť hociktorý iný dátum, na ktorom by sa dohodli domáca česká a slovenká politická reprezentácia spolu so zahraničným odbojom.

Takýchto nepresností, poloprávd a zahmlievania obsahuje polemika D. Kováča viac, dôsledkom čoho sa podstata veci stráca v spleti neprehľadných a deformovaných tvrdení a akákoľvek diskusia v tomto "Babylone" nemá zmysel.

Pozrime sa vsak na problém 28. október versus 30. október z druhej strany. Akonáhle sa veľmoci rozhodli nebrániť národom opustiť Rakúsko-uhorskú monarchiu, bolo úplne jedno, ako sa bude Česko-slovensko formovať - či ako štát jedného československého národa, alebo ako štát dvoch národov. Pre veľmoci bolo dôležité jedine to, či vznikne silný a stabilný štát, o ktorý sa budú môcť oprieť pri realizácii svojich veľmocenských plánov. Dnes je jasné, že práve idea čechoslovakizmu zohrala veľmi negatívnu úlohu pri budovaní spoločného štátu, výrazne skomplikovala vnútropolitickú situáciu a následne oslabila jeho medzinárodné postavenie v období pred II. svetovou vojnou. A bolo to úplne zbytočné, pravda, ak nehľadíme na české koloniálne záujmy na Slovensku, pre ktoré bol čechoslovakizmus ideovou oporou.

Ako sa domnieva Juraj Fabian, rozprávka o jednotnom československom kmeni bola vymyslená v snahe ,, nekomplikovať zahraničnému odboju úsilie presvedčiť svojich dohodových partnerov o oprávnenosti česko-slovenského štátu zložitým vysvetľovaním etnickej situácie v česko-slovenskom prostredí" (Posledné dni Uhorska, Smena, Bratislava, 1990). Teda čechoslovakizmus prišiel na svet zásluhou prehnane opatrného postupu slovenskej politickej reprezentácie. Alebo povedané inak - chytráctvo vyspelejšej českej politickej reprezentácie prvýkrát v histórii zvíťazilo nad naivnými a neskúsenými Slovákmi.

Vráťme sa však k samotnému sporu D. Kováča s L. Deákom, ktorý spočíva v spôsobe interpretácie. Pokiaľ L. Deák interpretuje slovenské dejiny z pozície ich dominantného nositeľa - slovenského národa, D. Kováč sa o to snaží z pozície chiméry - neexistujúceho československého národa. Ak sa často v rôznych diskusiách prirovnával česko-slovenský vzťah k manželstvu, je potrebné si uvedomiť, že aj manželstvo sa uzatvára dvoma rôznymi a rovnocennými áno. A nám Slovákom je pri tomto akte milšie to naše slovenské áno (30. októbra 1918 v Martine), keď slovenská politická reprezentácia prvýkrát v histórii porušila status quo tisícročného Uhorska a oficiálne sa prihlásila k česko-slovenskému spolužitiu. Urobila presne to, čo bolo nevyhnutné z hľadiska medzinárodného práva a na čo aj v závere listu Matúšovi Dulovi upozorňuje Vavro Šrobár, že je potrebné aby zástupcovia ľudu vyslovili ,,spasiteľné slovo pred tvárou krajiny a Európy". A tento účel tajná porada v Martine (24. mája 1918) rozhodne nespĺňala, čím by celý štátotvorný proces, ako poukázal L. Deák, stratil legitimitu.