Za oponou času (1)

Jozef Kočík SDB

Na Slovensku sa o slobodomurároch doteraz veľa nehovorilo. Len nedávno STV uviedla o ich jestvovaní nejakú správu. Pre mnohých ľudí to bola bezvýznamná správa. A predsa, vplyv slobodomurárov je veľký všade na svete. Veľa o tom nevieme, pretože slobodomurárstvo je v prvom rade tajnou spoločnosťou. Napríklad vo Francúzsku bolo v roku 1983 podľa časopisu L´ Express 7 ministrov slobodomurárov vo vláde, 48 poslancov v parlamente,13 senátorov v Senáte. Podľa národného francúzskeho týždenníka v roku 1991 len v samom kabinete ministerky Edithy Cressonevej bolo 9 slobodomurárov. Ale obyčajný ľudia o tom skoro nič nevedeli a o to sa ani nezaujímali.

Aký je ich vplyv dnes na Slovensku? Od ”zamatovej revolúcie”, respektíve od mája 1991, dostali možnosť šíriť sa u nás tak ako mnohé iné sekty a hnutia.

Podklady k tejto štúdii beriem najmä z francúzskych publikácií, okrem iných – z dokumentačne veľmi dobrej knihy Jeana Dumonta, profesora Sorbony a jedného z najväčších dnešných historikov Francúzska revolúcia s podtitulkom: Úžasy svätokrádeže (Criterion). Ďalej čerpám z kníh Syn Vdovy od J. C. Lozarch´meura, Základné poznatky o slobodomurárstve od Arnauda de Lassusa (A. S. F.) a tiež Slobodomurári – rozhovor medzi p. Michel Riquetom SJ a Jeanom Baylotom (Beauchesne). Poslúžila mi tiež kniha Štefana Šmálika Boží ľud na cestách (Lúč).

Vznik slobodomurárstva

Historici sa zhodujú na tom, že slobodomurári vznikli oficiálne ako tajná spoločnosť v

Londýne na sviatok svätého Jána 24. júna 1717. Teda pred 283 rokmi. V tento historický deň bola založená Veľká londýnska lóža. Jej zakladateľmi boli: hugenotský pastor, protikatolícky naladený Jean Théophile Désaguliers, známy ako ”apoštol tolerancie” a James Anderson, protestantský pastor. Táto Veľká londýnska lóža vznikla zo spojenia dvoch jestvujúcich skupín: Bratstvo slobodných murárov prijatých a Alchemická spoločnosť Rozikruciánov. Obe skupiny mali pri kostole sv. Pavla v Londýne spolu 4 lóže.

Bratstvo slobodných murárov prijatých sa považovalo za pokračovateľov cechu stavbárov stredovekých katedrál. Boli to ľudia, ktorí sa v Anglicku tešili veľkej úcte.

Alchemistická spoločnosť Rozikruciánov sa odvolávala na istého rytiera ako na svojho zakladateľa. Volal sa Kristian Rozencreuz, žil v 15. storočí a cestoval po Blízkom Východe v snahe dostať sa k tradíciám starodávnych gnostikov a k tajomstvám zrušeného rehoľného rádu Templárov. Členovia Alchemickej spoločnosti Rozikruciánov sa považovali teda za potomkov a pokračovateľov gnostikov a zrušených Templárov.

(N. B. Gnostici boli prívrženci kresťanskej gnózy, t. j. tajného a bludného učenia v prvých storočiach kresťanstva, ktoré tvrdilo, že človek sa s väčšou istotou spasí, keď bude uvedený do starovekej gréckej a židovskej filozofie a takto bude vedieť ju spájať s kresťanskou vierou, ako aj s tradíciami starovekých Egypťanov. Gnóza sa predstavuje všeobecne ako ”pravdivé poznanie existencie v protiklade k jednoduchému vnímaniu (estezis) alebo mienke (doxa)”. (Umberto Eco). Odvolávajúc sa na túto starodávnu gnózu členovia Alchemickej spoločnosti Rozekrucianov sa snažili mysticky spojiť vedu a vieru, ktoré symbolizuje kríž (Kreuz) a ruža (Rose). Pritom bojovali tajne proti Katolíckej cirkvi, ktorú považovali za centrum fanatizmu a ktorej neodpustili zrušenie rádu Templárov.

(Templári boli založení v stredoveku roku 1119 ako rehoľný rytiersky rád, ktorý mal za úlohu chrániť pred útokmi mohamedánov kresťanov putujúcich do Jeruzalema k Svätému hrobu Krista a tiež kresťanov bývajúcich vo Svätej zemi. Po úplnom obsadení Svätej zeme mohamedánmi v 13. storočí sa tento rád presťahoval do Európy, kde bol obdarený veľkými majetkami, takže Templári sa stali bankármi pápežov a kráľov, čo samozrejme neprospievalo ich rehoľnému životu a vyvolalo im mnoho nepriateľov. V roku 1307 francúzsky kráľ Filip IV,. zvaný Krásny (1285-1314), v snahe prisvojiť si ich bohatstvo dal zadržať a uväzniť 137 Templárov pod zámienkou, že sa dopustili ”kacírstva a nemravnosti”. Bol z toho veľký súd, ktorý trval 7 rokov. Obžalovaní Templári boli kruto mučení, aby priznali ”kacírstvo a nemravnosť”. Mnohí z nich sa pod vplyvom mučenia priznali, ale mnohí z nich tiež potom toto priznanie odvolali. Medzitým Filip Krásny prinútil pápeža Klementa V., aby zrušil rád Templárov, čo pápež urobil v roku 1312 bez toho, aby anketná komisia a Viennenský koncil (pri Lyone) dokázali ich vinu. Po odsúdení Templárov roku 1314 dal Filip Krásny upáliť všetkých tých, ktorý zrušili svoje prvé priznanie. Na čele odsúdených na upálenie stál posledný Veľký Majster Templárov Jacques Molay.

Po založení Veľkej londýnskej lóže vydal James Anderson roku 1723 Slobodomurársku konštitúciu (The Constitutions of the free–masons), ktorá sa až dodnes považuje za ústavný zákon alebo ”bibliu” rádu slobodomurárov. Táto konštitúcia, píše Peter Natchman v časopise Polemika (január 1997), ”prezrádzala informovanosť o Komenského učení a sne o vybudovani Šalamúnovho chrámu múdrosti a o duchu Všeobecnej porady a nápravy vecí ľudských”.

Roku 1725 založili slobodomurári v Paríži svoju prvú francúzsku lóžu pod názvom

Amitié et Fraternité” (Priateľstvo a Bratstvo). Postupne sa slobodomurárske lóže úspešne šírili po celej Európe (roku 1732 v Ženeve, roku1737 v Hamburgu atď.) ako aj v Amerike, takže keď začala Francúzska revolúcia, len v samotnom francúzskom kráľovstve ich bolo už okolo 700. Do slobodomurárskych lóží patrili králi ako Frederich Veľký, Wiliam I, básnici a spisovatelia ako Goethe, Fichte, Mozart, Voltaire, Benjamín Franklin, jedným slovom osvietenská elita tých čias.

Roku 1772 bola založená jedna z najslávnejších lóží pod názvom Le Grand Orient de France (Veľký Orient Francúzska). Roku l776 mala už l65 lóží a roku l789 až 629. Denominácia Veľký Orient Francúzska mala svojich členov aj v kráľovskej armáde, a preto sa táto nepostavila na ochranu svojho kráľa Ľudovíta XVI., keď vypukla roku l789 Francúzska revolúcia. V tom čase osvietenský ”abbé” de Salamon, vatikánsky agent, ju takto predstavuje cirkevným kruhom: ”Zišla sa lóža modrá, biela, červená. To je sprisahanie proti všetkým panovníkom sveta. Svet má byť bez zákonov, bez panovníkov, bez náboženstiev”.

Treba povedať, že niektoré lóže neboli vyslovene proticirkevné a mnohí katolíci boli

spočiatku dobromyseľne ich členmi, ako napr. Mozart alebo slávny katolícky spisovateľ Joseph de Maistre. Taktiež veľa svetských kňazov a rehoľníkov, ba dokonca aj niekoľko biskupov vstúpilo k nim. Ale keď sa slobodomurári ukázali ako neveriaci racionalisti a tajní okultisti, mnohí z týchto kňazov a rehoľníkov sektu opustili.

Šírenie a zakladanie slobodomurárskych lóží pokračovalo úspešne v  l9. storočí po

celom svete. Dnes je len vo Francúzsku viac ako milión slobodomurárov, podobne v Anglicku, v USA je ich viac ako 3 milióny. Vo svete je ich spolu viac ako 10 miliónov. Presné čísla nejestvujú, pretože slobodomurári tvoria zásadne tajné spoločnosti pod rôznymi menami.

Čo je slobodomurárstvo? Čo je jeho cieľom?

Na túto otázku sa nedá odpovedať jednoducho, pretože jestvujú rôzne druhy

slobodomurárov. Ale bezpochyby možno tvrdiť, že duch slobodomurárstva je všade ten istý. V čom spočíva teda slobodomurársky duch? Tu môžeme s istotou povedať, že slobodomurársky duch spočíva hlavne na dvoch zásadách: racionalizmus a okultizmus. Čo to znamená?

l. Racionalizmus, termín, ktorý pochádza z latinského koreňa ratio, čo znamená rozum.

Racionalizmus je filozofické tvrdenie, podľa ktorého je pravdivé, hodnoverné, môže sa brať do úvahy len to, čo nám hovorí a čo môže chápať náš rozum. Všetko ostatné, čo aké krásne, ale ak nie je založené na čistom rozume, nemá ozajstnú hodnotu. Presnejšie, racionalizmus vylučuje to, čo pochádza z Božieho zjavenia prostredníctvom Svätého písma, ktoré sa číta v Cirkvi a je nám ňou vysvetľované.

Slobodomurár berie teda do úvahy len to, čo mu môže dokázať čistý rozum, čiže to, čo

možno ”vedecky” formulovať. Hádam uznáva, že človek je omylný, a práve preto

nepokladá nijakú pravdu za definitívnu, tvrdí, že všetko je relatívne a časom sa mení. Inými slovami slobodomurár neprijíma žiadnu pravdu ako absolútnu a istú. Preto sa cíti ako jediný slobodný človek na svete, keďže nie je viazaný žiadnou dogmou, nijakou večnou pravdou. Cíti sa rovným a teda aj bratským s každým človekom. Sloboda, Rovnosť, Bratstvo: toto heslo dala svetu Francúzska revolúcia a toto heslo patrí hlavne do jadra slobodomurárstva.

Naozaj, pre slobodomurára pojem Sloboda znamená v prvom rade slobodné myslenie,

založené na čistom rozume. Sloboda má nahrádzať kresťanskú vieru, Rovnosť a Bratstvo majú nahrádzať kresťanskú nádej a lásku. O takomto tvrdení sa môžeme presvedčiť z mnohých deklarácií slobodomurárov. Napr. Jammy Schmidt píše: ”Kresťan sa môže cítiť len ponížený pred dogmami svojej viery, ktorým musí podrobiť svoj rozum. Prijatie dogiem človekom sa rovná zrieknutiu sa toho, čo má najvyššie - svojho rozumu. Je to abdikácia ľudského myslenia. Slobodný je len ten, kto myslí a hľadá. Človek, ktorý verí, nie je slobodný.”.

Takto chápaný racionalizmus je vlastne naturalizmom, pre ktorý je platné len to, čo

možno konkrétne vidieť a cítiť, čo patrí do ľudskej prirodzenosti. Naturalizmus ako taký je v úplnom protiklade s vierou v nadprirodzený život, ktorý je nám darovaný ako zárodok vo svätom krste cez zásluhy Ježiša Krista.

Keď si toto uvedomíme, môžeme pochopiť, prečo napr. už viac ako 200 rokov bojuje

francúzska lóža Veľký Orient proti cirkevnému školstvu a za ustanovenie čisto laického a bezplatného školstva. V prvom sa vyučuje náboženstvo a pestuje sa úcta k autoritám, učiteľom a vychovávateľom, počnúc rodičmi, lebo podľa Svätého písma ”každá autorita pochádza od Boha” (Rm l3, l). Slobodomurári sú absolútne proti tejto zásade. Podľa nich je to postoj vzdania sa ľudskosti, je to postoj rezignácie a konečne postoj zbabelosti. Pre slobodomurára odovzdať sa do rúk Božích, ako to robí každý dobrý kresťan, je akt demisie, zrieknutia sa ľudskej zvrchovanosti.

Jestvujú však aj slobodomurári, ktorí tvrdia, že uznávajú Boha. Volajú sa deisti.

Ale o akého Boha im ide, to je veľká otázka. Boh, ktorého oni uznávajú, nemôže byť iný ako ten, ktorého slobodomurári nazývajú ”Veľký Architekt vesmíru”, s kompasom a trojuholníkom v rukách. Tento ich Boh sa môže volať aj ” Príroda”, taká, ako ju vidíme s priznaním, že človek nepozná úplne jej príčiny a jej cieľ. Teda ak je slobodomurár kresťan, Boh je pre neho len ” Veľký Architekt vesmíru”, ak je ateista, Boh je jednoduchá Príroda.

Ako vidíme bez dogiem, bez pripustenia Božieho zjavenia do ľudských dejín,

slobodomurárske náboženstvo – ak sa takýto termín o ňom používa – nemôže byť ničím iným ako pseudo – náboženstvom, čiže falošným náboženstvom. Jediné náboženstvo, ktoré slobodomurári uznávajú, je kult človeka, ktorý nepotrebuje žiadne obety, žiadne kňazstvo, žiadnu modlitbu, žiadnu Božiu milosť.

Po vysvetlení slova naturalizmus, zostáva nám spresniť druhú zásadu

slobodomurárstva, čiže okultizmus.

Termín okultizmus pochádza z latinského koreňa occultus, čo znamená to, čo je

skryté, tajné. Slobodomurári sa svetu predstavujú ako tajná spoločnosť. Tým naznačujú, že sa obracajú v prvom rade na tradíciu starovekej gnózy. Jej učenie bolo podľa jej zakladateľov určené len niektorým privilegovaným ľuďom, pretože toto poznanie je príliš vysoké, a preto neprístupné obyčajnému ľudu.