neprezradí tajomstvá, ktoré mu budú postupne zverené. Slovo postupne znamená, že v sekte slobodomurárov jestvujú stupne, do ktorých sa vstupuje po istej skúšobnej dobe, keď sa zistí, že člen je hoden prijať daný stupeň. Prvý stupeň je stupeň učňa, potom stupeň tovariša a potom stupeň majstra. Tieto tri stupne tvoria nižšie slobodomurárstvo alebo modré slobodomurárstvo, do ktorého sa dá ľahko vstúpiť a z neho aj vystúpiť. V modrom slobodomurárstve možno spoznať len menšie tajomstvá pravého slobodomurárstva. Hlbšie a celkom tajné učenie, ktoré pramení v starodávnej gnóze, začína len vo vyšších stupňoch, v červenom slobodomurárstve. Vtedy sa zistí, že ”gnóza je podstata a dreň slobodomurárstva”, ako to tvrdí americký slobodomurár Albert Pike.

Môžeme teda na základe uvedeného usúdiť, že slobodomurárstvo má dvojitú tvár ako latinský boh Janus. Na jednej strane sa ukazuje ako otvorené, prijateľné, bratské, založené na rozume danom každému človeku a na druhej strane je to spoločnosť uzavretá, tajná, ktorá veľmi prísne chráni svoje tajomstvá. Je to práve tá dvojitá tvár, racionalizmus a okultizmus alebo ezoterizmus, ktorá umožňuje slobodomurárom predstavovať sa svetu až dodnes ako spoločnosť altruistická, solidárna, tolerantná a liberálna, zatiaľ čo jej okultná, podzemná činnosť, zameraná na zničenie Katolíckej cirkvi, zostáva úplne neznáma.

Boj proti Katolíckej cirkvi, to je vlastný a skoro už tristoročný cieľ slobodomurárov. Prečo tento boj najmä proti Katolíckej cirkvi? Pretože jej viera je založená na Ježišovi Kristovi, Synovi Božom, ktorý sa stal človekom a ktorý jej prisľúbil, že ”pekelné brány ju nepremôžu” (Mt 16, 18). Pretože Katolícka cirkev je spoločnosť, ktorá je najlepšie organizovaná a ktorá najviac znemožňuje propagáciu racionalizmu a okultizmu. Chápeme, prečo napr. Voltaire, známy osvietenský francúzsky filozof a slobodomurár, pridával na konci každého listu, adresovaného svojim priateľom, známe heslo: ”Ecrasons ľInfäme E. I. (Rozdrvme hanebnú K. C.)

Ako tento cieľ slobodomurári dosahujú? Najprv rozbíjaním prirodzeného poriadku a usporiadania spoločnosti, akú predstavuje Katolícka cirkev. Konkrétne to znamená, že slobodomurári sa snažia najprv rozrušiť stabilitu rodiny, kňazstva, potom osobné vlastníctvo a patriotizmus. Citujem z dokumentov talianskych karbonárov: ”Urobme srdcia ľudí skorumpovanými a prehnitými a nebudeme tu mať viac katolíkov. Odtiahnime kňazov od oltárov a od praxe cnosti. Snažme sa naplniť ich mysle a zaplniť ich čas inými vecami... Podujali sme sa na skorumpovanie más, skorumpujeme klérus cez nás – korupcia by nám jedného dňa mala umožniť dať Cirkev do hrobu.

Pri zničení prirodzeného poriadku slobodomurári propagujú novú výchovu, nového človeka, dobu, v ktorej je dovolený potrat, rozvod, sexuálna sloboda, umelé oplodnenie a homosexualita. Deštruovať, čo je prirodzené a potom stavať to, čo je založené na racionalizme a naturalizme - to bol a je hlavný program slobodomurárstva. Dnes sa tento program rozširuje pomocou ideológie alebo filozofie ”New Age” (Nový vek), o ktorom sa veľa hovorí. Je to blud. ”Pomocou” ”veľkej invokácie” a ”vzývaním moci svetla” (respektíve Satana) má byť akýsi Maitrea privolaný a privítaný ako ”znovu prichádzajúci Kristus”. Tento Maitrea je nazývaný ”Kristom”, ale v skutočnosti je to antikristova postava. ”Židia ho nazývajú Mesiášom, pre budhistov je piatym Budhom, pre mohamedánov Mohamedom a pre hindov Krišnom” (Bazilea Schinková: Nový vek). V svojich posolstvách Maitrea zdôrazňuje, že je najvyššou hlavou v hierarchii ”bohov a majstrov”. Ježiš je vraj jedným z jeho učeníkov, a teda stojí pod ním a bol ním riadený” (ibid). Ako ďalší cieľ New age je ustanovenie jednotného centrálneho vedenia národov, Všeobecná republika.

Pravda, tento cieľ nie je nikdy od počiatku jasne ukázaný, slobodomurárstvo sa vždy verejne prejavovalo a prejavuje ako otvorený liberalizmus a moralizmus bez dogiem, ako spoločnosť, ktorá šíri len osvietenstvo a pochopenie medzi ľuďmi, solidaritu, ktorá sa stará o chudobných a vytvára sociálne a kultúrne centrá (ako napr. Rotary club, Lyon°s club atď.), kým jeho skrytý a podzemný boj proti Cirkvi a jej dogmám a inštitúciám je celkom vždy utajený a neprezradený.

Aký názor má slobodomurárstvo na politický život? Stručne možno povedať, že je to tvrdenie, ktoré sa volá liberalizmus, že len slobodné podnikanie má budúcnosť pre vývoj ekonomiky a blaho národov. Tento liberalizmus má svoje korene v Deklarácii práv človeka a občana vyhlásenej Francúzskou revolúciou roku 1789. Okrem iného sa v nej dočítame:

Čo z toho vyplýva?

Po prvé, že človek je slobodný vo všetkom, že je podriadený len sebe samému. Po druhé, že autorita pochádza len od človeka, a nie ako to tvrdí Sv. písmo, že ”každá autorita pochádza od Boha” (viď Ježiš Pilátovi: ”Nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti to nebolo dané zhora”. Jn 19, 11). Je teda jasné, že pre slobodomurárov je všetko postavené len na človeku, ktorý nepozná žiadnu inú autoritu okrem svojej. Boh tu nemá miesta. Je absolútne vylúčený tak z osobného ako aj spoločenského života.

Skrátka možno povedať, že slobodomurárstvo neuznáva nijakú všeobecnú pravdu, vlastne nijakú všeobecnú zjavenú pravdu, že človek formuje sám seba svojou vlastnou vôľou, že si sám určuje morálku. Takýto zvrchovaný a autonómny človek nepotrebuje vôbec žiadneho Spasiteľa, žiadnu Božiu pomoc. Ako také, slobodomurárstvo je v úplnom protiklade s tým, čo vyučuje Katolícka cirkev, ktorá sa opiera v prvom rade o Božie zjavenie, čiže o Božie Slovo, potom o tradíciu Otcov Cirkvi a zvlášť o Božiu pomoc, vyprosenú modlitbou..

Ako odpoveď na túto otázku postačí, ak sa oboznámime s odsúdeniami, vydanými pápežmi takmer od začiatku verejného vzniku slobodomurárstva až podnes. Už v roku 1738 pápež Klement XII. (1730-1740) vydal Konštitúciu In eminenti, ktorou vyobcoval (exkomunikoval) slobodomurárov z Cirkvi ako nebezpečných pre vieru a mravy. Benedikt XIV. (1740-1756) v roku 1751 obnovil a potvrdil odsúdenie svojho predchodcu konštitúciou Providas. To isté urobil aj pápež Pius VII. a po ňom Lev XII. konštitúciou Qvo graviora. Pius VIII., Gregor XIV. a pápež Pius IX. potvrdili odsúdenia svojich predchodcov a odsúdili takisto slobodomurárstvo.

Ale najslávnejšiu encykliku proti nemu vydal pápež Lev XIII. 20. apríla 1884. Začína slovami: Human genus. Pápež v nej najprv ukazuje, prečo musí znovu odsúdiť slobodomurárstvo. V prvom rade pre jeho tajomnosť alebo okultizmus. ”Jestvujú v ňom”, píše Lev XIII., ”rôzne druhy tajomstiev, ktoré nesmú byť nikdy vyjavené nielen tým, ktorí nepatria do sekty, ale aj svojim vlastným adeptom. Do tejto kategórie patria rezervované a zvrchované rády, mená hlavných vodcov, niektoré tajnejšie a vnútorné schôdzky ako aj rozhodnutia na nich prijaté a ľudia, ktorí ich majú vykonať. K tomuto zákonu tajnosti výstižne smeruje rozdeľovanie práv, funkcií a úradov, hierarchickej hodnosti, vedecky organizovanej, stupňov a prísnej disciplíny pre členov”... ”Keby nerobili nič zlé, nebáli by sa až tak svetla.” Potom pápež poukazuje na bludy slobodomurárstva. To sú hlavne tie, ktoré sme už videli: racionalizmus a naturalizmus, v politike snaha odlúčiť Cirkev od štátu a predovšetkým nenávisť voči Katolíckej cirkvi.

Treba však naznačiť, že dnes sa táto nenávisť slobodomurárov voči Katolíckej cirkvi prejavuje menej a v novom Kódexe práva katolíckej cirkvi slobodomurári už nepatria k vyobcovaným (exkomunikovaným) z Cirkvi. Zmenil sa postoj Cirkvi voči nim? Ako tomu rozumieť? Na túto otázku dala jasnú odpoveď Kongregácia pre doktrínu a vieru od kardinála Ratzingera 26. novembra 1983. Čítame v nej: ”Negatívny úsudok na slobodomurárske spoločnosti zostáva nezmenený, lebo ich zásady boli vždy považované za nezlučiteľné s doktrínou Cirkvi. Vstup do týchto spoločností zostáva Cirkvou zakázaný. Veriaci, ktorí patria do slobodomurárskych spoločností, sú v stave ťažkého hriechu a nemôžu pristúpiť k svätému prijímaniu. Svätý otec Ján Pavol II. počas audiencie pre kardinála Prefekta dolupodpísaného potvrdil túto deklaráciu, o ktorej sa rokovalo na osobitnej schôdzke Kongregácie a prikázal, aby bola zverejnená. V Ríme, v sídle Posvätnej Kongregácie pre doktrínu a vieru 26. novembra 1983. Jozef, kard. Ratzinger.”

Pri úvahe o racionalizme a naturalizme, ktoré, ako sme videli, sú podstatou slobodomurárstva, prichádzajú mi na um slová Pascala: ”Srdce má svoje dôvody, ktoré rozum nepozná, to sa vie o tisícoch vecí... Viera je darom Božím... Nie je to dar rozumu.” A ako na ozvenu týchto Pascalových myšlienok súčasný francúzsky sociológ Emile Poulat, zamýšľajúc sa nad ohromným prejavom lásky toľkých ľudí, aj nekatolíkov, voči malej Terezke Ježiškovej, konštatuje: ”Po dobe opierania sa o všetky ideológie dnešní intelektuáli prichádzajú k hľadaniu takej pravdy, ktorá sa nemôže uspokojiť len rozumovaním a dialektikou. Zostáva nám úloha hlbšie si uvedomiť veľkosť našej viery, ktorú nám Cirkev ”Matka a Učiteľka” ohlasuje ako jedinú pravdivú, a podľa nej sa aj správať. Pritom vždy si máme pripomenúť slová Sv. Augustína: ”Blud treba nenávidieť a proti nemu bojovať, ale bludára máme milovať”.

Literatúra:

Arnaud de LASSUS, Základné poznatky o slobodomurárstve, ASF

Les enseignements des Papers sur la Franc-maconnerie, Téqui

Daniel BERSNIAK, La Franc-maconnerie, Grancher

1. Z. Oko nad pyramídou, Svetovláda slobodomurárov a iluminátov
2. Jean FAUCHER a spol. La Franc-maconnerie, Desclée de Brouwer
3. Michel RIQUET a Jean BAYLOT, Les franc-macons, Beauchesne