Osvietenci a ich potomkovia sa zmýlili, keď tvrdili, že náboženstvo je prekážkou pokroku a rozvoja spoločnosti. Proces sekularizácie nevedie totiž nevyhnutne k vykoreneniu náboženstva. Naopak, už niekoľko desaťročí rastie vo vedomí zodpovedných predstaviteľov dnešnej spoločnosti vedomie významu viery v Boha, zachovávania a odovzdania trvalých duchovných hodnôt, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou života rozumnej ľudskej bytosti. A samozrejme ich dôsledkov pre verejný život rodiny národov, kam iste patrí úcta k životu, spoločné dobro, osobná bezpečnosť, mier a pokoj, duševné i telesné zdravie jedincov atď.

Cirkev, zdá sa mi, sa dnes menej venuje politike, ale jej morálna prestíž rastie, a to aj vďaka Jánovi Pavlovi II. Jeho 22-ročný pontifikát poriadne ovplyvnil spoločnosť. Wojtyla už v rodnom Poľsku dospel k presvedčeniu, že pri ochrane viery nie je potrebné zakladať politické strany, uzatvárať dohody so štátmi. Ján Pavol II. sa od začiatku veľmi rázne zasadzuje za rešpektovanie náboženských práv človeka. Náboženských, s ktorými úzko súvisia aj základné ľudské.

Sekularizácia už nie je jav typický len pre západnú spoločnosť. Európu začínajú označovať za najviac sekularizovaný kontinent. Plazivo a niekedy až vzpriamene sa šíri aj v satelitných krajinách bývalého sovietskeho bloku. Aj u nás. Prichádza so slobodou, pluralitou názorov a prázdnom. Darí sa jej predovšetkým tam, kde chýba vedomie a zmysel pre zodpovednosť. Kde byť je až druhoradé, kde prvé miesto na piedestále patrí pojmu mať...

Rusko je krajinou s kresťanskou tradíciou. Vlne sekularizácie, vzďaľovania sa a zabúdania na Boha všemožne pomáhalo 70-ročné prenasledovanie všetkého, čo nejakým spôsobom súviselo s duchovným životom. Boris Bobrinskoj, dekan pravoslávneho teologického inštitútu svätého Sergeja v Paríži, je syn ruských exulantov. Narodil sa v Paríži v roku 1925 a patrí k výborným znalcom duchovnej a kultúrnej situácie v Rusku. Napísal viacero odborných teologických spisov.

Na otázku, ktoré hodnoty si zachovala pravoslávna cirkev v Rusku v období komunistickej diktatúry?, Bobrinskoj odpovedá: Liturgický a mníšsky život, Tí, ktorí poznajú spiritualitu kresťanského východu, s istotou vedia, aké miesto im patrí v pravoslávnej cirkvi. Liturgia je stredom náboženského a nefalšovaného duchovného života. Aj v oných ťažkých rokoch boľševizmu pravoslávna cirkev slávila tajomstvo Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, a takýmto spôsobom hlásala, že láska je silnejšia ako smrť, a že posledné slovo nepatrí ani nenávisti, ani tme.

Mníšsky život to mal ťažšie, hoci reťaz svätých mníchov sa nikdy nepretrhla. A práve dnes sme svedkami reorganizácie mníšskeho života, ktorý patrí k nádejným prísľubom budúcnosti. Dá sa povedať, že pravoslávna cirkev v Rusku skutočne pristúpila k viacerým reformným krokom. K zmene liturgického jazyka pravda ešte nie. Naďalej sa používa staroslovienčina, ktorej značná časť veriacich nerozumie, a preto sa dožadujú zmien. Myslím si však, že skôr alebo neskôr aj na tomto poli nevyhnutne dôjde ku zmene. Avšak pod jednou podmienkou, ktorá je pravoslávnej tradícii zvlášť drahá, totiž, že liturgia sa bude sláviť v reči ľudu. Ďalšia dôležitá reforma, ktorá čaká ruské pravoslávie, je kalendár. V Rusku ešte stále je v platnosti juliánsky liturgický kalendár, hoci v niektorých cirkvách s pravoslávnou tradíciou sa už táto zmena uskutočnila.

Najdôležitejším a najcennejším dedičstvom Svätej Rusi je postoj k stvoreniu. Pre pravoslávnu spiritualitu je stvorenie odrazom Božej slávy. Všetko nám rozpráva o Bohu. K duchovným pokladom svätej Rusi patrí napríklad Filocalia – antológia duchovných textov, publikovaných v Benátkach v 18. storočí. (Autormi sú Makarius z Korintu a Nikodem Ažorita) Filocalia hlboko ovplyvnila nielen pravoslávne duchovenstvo a mníchov, ale aj laikov, ako napr. slávneho ruského pútnika. Až do našich čias Filocalia svojou modlitbou srdca a hľadaním vnútorného pokoja, tzv. sychiá sýti a živí modlitbu a meditáciu mnohých veriacich. Táto spiritualita krásy nachádza svoje vyjadrenie v prvom rade práve v liturgii. Pre cirkev východu, osobitne pre Rusov, človek je liturgickou bytosťou, stvorenou na to, aby chválila Boha, aby všetko čo robí, každý okamih svojho života premieňala v oslavu Boha.

Nesmieme zabúdať ani na ikonu, ktorá je symbolom ruskej spirituality. Úcta ikon, svätých obrazov, je základnou časťou spirituality krásy. Okrem už spomínaných čŕt sú tu ďalšie dva aspekty, ktoré podľa názoru Borisa Bobrinského takisto nemožno obísť, pretože sú súčasťou dedičstva. Prvý sa týka úlohy duchovných vodcov, tzv. starcov. Ide vo všeobecnosti o mníchov, na ktorých sa ľudia obracali s prosbou o radu v ťažkých situáciách, Hovorí o nich aj veľký ruský spisovateľ Dostojevskij vo svojom diele Bratia Karamazovci. Starci plnili svoju úlohu a poslanie aj v rokoch komunizmu. O to viac dnes sú pre mnohých ľudí, ktorí sú na ceste hľadania Boha a zmyslu svojho života, východiskom istoty. Druhý aspekt sa týka zmyslu pre komúnu. Naša doba zdôrazňuje individuálny prístup k spáse. Pravoslávna cirkev však podčiarkuje sociálne, kozmické a náboženské črty osobného posvätenia.

V súvislosti s prosbou o odpustenie, ktorú v mene katolíckej Cirkvi vyslovil pápež Ján Pavol II., na otázku, či by aj pravoslávna cirkev za svoj kompromis so sovietskym komunistickým režimom nemala urobiť čosi podobné, Bobrinskij poznamenal: ”Priznať viny by si nemala len pravoslávna cirkev, ale celá krajina. Proces očisťovania je dlhý. V novej situácii by sa pravoslávna cirkev mala usilovať vyhnúť starým chybám robiť kompromisy so štátnou mocou. Ak totiž chce byť verná evanjeliu, musí byť chudobná, a musí sa usilovať slúžiť všetkým, predovšetkým tým najchudobnejším. Nemala by sa nechať stotožniť so štátom, ako tomu bolo cez dlhé stáročia.”