Srbi a Juhoslávia

Súčasná Juhoslávia je srbský štát, v ktorom bývajú aj Maďari, Slováci, Rumuni, Albánci a iné menšiny. Je to prevažne hornatá krajina, najúrodnejšia časť je vo Vojvodine. U nás sú známe najmä čiernohorské prímorské letoviská Budva, Sveti Stefan, Sutomore a Ulcinj.

Srbský štát vznikol v 8. storočí, ale od závislosti na Byzantskej ríši sa oslobodil až v 12. storočí za Štefana Nemana. Za cára Milutina a po ňom vzniklo veľa kultúrnych pamiatok, kostolov, kláštorov so vzácnymi umeleckými maľbami na stene. Od r. 1346 vládol cár Dušan, ktorý urobil Srbsko najsilnejším štátom na Balkáne. Po Dušanovej smrti štát upadal a r. 1389 po bitke na Kosovom poli sa stal korisťou Turkov.

Čiernohorci pomenovali svoj štát Dukla podľa antického mesta Duklea. V 11. storočí sa zmenil názov na Zeta. Čiernohorci, meno obyvateľov okolia Lovčena, sa zovšeobecnilo až po r. 1499, keď Zetu dobyli Turci. Kotor s časťou prímoria obsadili Benátčania.

Po zániku svojich štátov sa južní Slovania borili za svoju nezávislosť.

Srbi v troch stretnutiach až do ofenzívy na Solúnskom fronte sa udatne bránili. Čiernohorci bojovali proti Turkom od 16, až do 2O. storočia. Pod vedením vládcov z dynastie Petrovičovcov, ako boli knieža Danilo a kráľ Nikola I, ktorí sídlili v Cetinji, získala Čierna Hora autonómiu, na Berlínskom kongrese od r. 1878 nezávislosť a vo vojnách 1912 – 1913 rozšírila svoje hranice.

Vojvodina sa po dvestoročnej okupácii zbavila tureckého jarma. Báčka a severný Sriem sa dostali po Karlovackom mieri r. 1699 do Rakúska, kým zvyšok Sriemu a Banát r.1718 do Uhorska. Po odchode Turkov vyľudnenú Vojvodinu kolonizovali najmä Nemci, Maďari, Slováci a Rumuni. V Novom Sade pôsobila od r. 1864 Matica srbská, založená r. 1826 v Pešti.

V Bosne a Hercegovine vznikli protifeudálne a oslobodzovacie povstania, najmä r. 1875 a 1878. Po poslednom povstaní od Turkov oslobodenú krajinu obsadili rakúsko–uhorské vojská, ktoré ju r.1908 anektovali. Silné protihabsburské študentské hnutie Mladá Bosna vyvrcholilo r. 1914 atentátom na následníka rakúsko–uhorského trónu v Sarajeve.

Srbsko sa striaslo 400–ročnej tureckej okupácie na časti územia povstaním r. 1804 za vedenia Karadjordja, na značnej oblasti teritória povstaním r. 1815 za vedenia Miloša Obrenoviča. Tak Srbsko získalo r. 1830 autonómiu, r. 1878 na Berlínskom kongrese nezávislosť a za Miloša Obrenoviča r. 1882 sa stalo kráľovstvom. V priebehu 19. storočia si Srbi vybudovali rad kultúrnych ustanovizní, ako divadlo, múzeum, vedeckú spoločnosť. Vuk Štefanovič Karadžič upravil spisovný jazyk a zaviedol fonetický pravopis. Politickým vodcom bol Svetozár Markovič. Celé srbské územie bolo oslobodené až za balkánskych vojen v r. 1912–1913.

R.1914 Rakúsko vyhlásilo Srbsku vojnu, ktorá sa rozšírila a stala sa svetovou. Po skončení vojny sa utláčané národy zbavili svojho jarma. Južné slovanské národy sa spojili a r. 1918 si utvorili Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov - Juhosláviu. Rozdelením štátu na 9 bánovín zanikli aj historické názvy. Vojvodina sa volala Dunav ( Dunaj), Hercegovina Vrbas, Bosna Drina, Čierna Hora Zeta a Srbsko Morava.

Juhoslávia bola v ceste nemeckej rozpínavosti, a tak ju Hitler r. 1941 okupoval. Proti okupantom bojovali juhoslovanskí partizáni, ktorí už v septembri 1941 oslobodili časť Srbska a založili slobodnú Užickú republiku. Postupne oslobodzovali ďalšie kraje a r. 1945 vyhlásili Federatívnu republiku Juhoslávie (FNRJ) na čele s prezidentom Josipom Brozom Titom, legendárnym veliteľom partizánov. Nový štát získal aj pobrežné mestá a ostrovy, ktoré medzi dvoma vojnami patrili Taliansku.

Po oslobodení sa značne zvýšila úroveň ľudu Juhoslávie. Zásluhu na tom má rozvoj priemyslu, cestovného ruchu i modernizácia poľnohospodárstva.

Asi pred 15 rokmi sa začal mnohonárodný štát rozpadať. Vznikli samostatné republiky, ako Slovinsko, Chorvátsko a Macedónsko, v národnostných nepokojoch sa odčlenila Bosna a Hercegovina. V stenčenej Juhoslávii zostalo Srbsko s Kosovom, Vojvodina a pochybná Čierna Hora. Okrem Srbska a Vojvodiny sa hovorí po srbsky aj v Čiernej Hore a čiastočne aj v Bosne a Hercegovine.

Základom spisovného jazyka sa za jazykovej reformy V. Štefanoviča Karadžiča v polovici 19. storočia stalo nárečie Hercegoviny. Tak sa jazyk stal blízkym Srbom i Chorvátom a volal sa srbochorvátčina. Mal dva varianty, srbský, ktorý používal v písme cyriliku a chorvátsky s latinkou. Odlišoval sa aj v hláskosloví a slovnej zásobe. Dnes sa z variantov stali dva spisovné jazyky, srbský a chorvátsky. Srbčina je ekavský, chorvátčina je ijekavský, resp. jekavský jazyk. Napr. lek – lijek, leska – lijeska, sreda – srijeda, sveća - svijeća, sneg – snijeg, dete - dijete, mesec – mjesec, čovek – čovjek, gnev – gnjev. Okrem toho sú ďalšie hláskoslovné rozdiely. V lexike sú také rozdiely, že srbské slovo je bližšie slovenskému: hleb – kruh, ostrvo (ostrov) – otok, muzika - glazba, istorija – povijet, stanica – kolodvor, alebo je bližšie chorvátske slovo: hiljada – tisuća, voz - vlak, kačika – žlica (lyžica). Niekedy sú obidve slová vzdialené: skupština – sabor (snem), pozorište – kazalište (divadlo), inostranstvo – inozemstvo (zahraničie), uslov – uvjet (podmienka).

Osobitnú literatúru má Srbsko, osobitnú zase Bosna a Čierna Hora, kde sa píše latinkou. Spomenieme jednotlivé mená aspoň v prehľade.

V srbskej literatúre vynikol osvietenec D. Obradovič, romantický básnik B. Radičevič, prozaik vybrúseného štýlu L. Lazarevič (preklad Pri studni). Ďalej to boli romantický básnik a prekladateľ J. Jovanovič – Zmaj, básnik a dramatik L. Kostič, dramatik J. S. Popovič, realistický prozaik a humorista S. Sremac, z ktorého u nás vyšiel preklad Pop Čira a pop Spira. Okrem toho vynikli autor romantických vlasteneckých básní, próz i drám D. Jakšič, básnik realizmu V. Ilič, prozaik a dramatik i humorista B. Nušič, ktorý je u nás známy z prekladu Vylicitovaný slon. Okrem nich je to autor idylických próz z dediny V. Veselinovič, básnik srbskej moderny M. Rakič, všestranný spisovateľ V. Petrovič, románopisec a dramatik B. Stankovič, prístupný z prekladu Nečistá krv.

Vynikli ďalší literáti, ako básnik a esejista M. Pavlovič, prozaik A. Isakovič, básnik a prozaik D. Matič, z ktorého u nás vyšiel výber Len spieva tajomný plameň. Preklad Ďaleko je slnko nám priblížil autora románov z dediny a o partizánoch D. Čosiča, preklad románu Skosené pole zasa B. Čosiča. Z ďalších hodno spomenúť prozaistku a esejistku I. Sekuličovú, básnika a prozaika R. Petroviča, modernistu a expresionistu M. Crnjanského, poetku D. Maksimovičovú, z ktorej u nás vyšiel výber Láska a súcit. Okrem toho je to plodný všestranný autor O. Davič, nadrealista M. Ristič a ďalší.

V Bosne tvoril poviedkár a tribún roľníckeho ľudu P. Kočič, básnik A. Šantič, najznámejší je prozaik I. Andrič, nositeľ Nobelovej ceny r.1961, z ktorého je preklad Most na Drine. Románopisec M. Selimovič je známy z prekladu Derviš a smrť. Hodno ešte spomenúť rozsiahleho autora literatúry pre mládež B. Čopiča.

Čiernohorskú literatúru reprezentuje romantický básnik P. Petrovič- Njegoš, preslávený eposom Gorský vijenac, poviedkár S. M. Ljubiša, často prekladaní románopisci M. Lalič a M. Bulatovič.

Srbi sa preslávili svojimi junáckymi piesňami. Z rozvitého ľudového umenia a zvykov vynikajú piesne, kroje a ľudový kolektívny tanec srbské kolo.

Vzájomné styky našich národov majú istú tradíciu. Medzi Srbmi v Novom Sade pôsobil P. J. Šafárik, štúrovci mali živé styky so Srbmi. Súčasnými priekopníkmi našich vzájomných stykov sú vojvodinskí slovakisti, slovenské gymnázium v Petrovci a katedra slovenčiny na univerzite a vydavateľstvo v Novom Sade.

Dnes by sa mali styky rozšíriť z turistickej oblasti, aj na oblasť kultúry a vzájomné poznávanie jazyka, literatúry a umenia.

Konštantín Palkovič