Zbigniew Brzezinski a tzv. ”geopolitický pluralizmus”

Zbigniew Brzezinski – bývalý bezpečnostný poradca amerického prezidenta Cartera v 70. rokoch a súčasný mentor ministerky zahraničných vecí USA Madelaine Albrightovej – je jeden z najvýznamnejších spoluorganizátorov nového svetového poriadku, ktorý sa po skončení studenej vojny, ale hlavne po páde bývalej veľmoci Sovietskeho zväzu začal v plnej miere uskutočňovať. V jeho najnovšej knihe ”Jediná veľmoc. Stratégia Ameriky v úsilí o nadvládu”, ktorá vyšla v roku 1997 a podľa ktorej pripadá práve USA úloha svetového hegemóna, opisuje geopolitiku a geostratégiu pre 21. storočie. Spojeným štátom americkým má byť podľa tejto koncepcie zaručená trvalá svetová nadvláda. V podstate prezentuje Brzezinski podobnú geopolitickú doktrínu, akú pred asi 100 rokmi presadzoval Brit Harold Mackinder a Nemec Karl Haushofer. Harold Mackinder, jeden z najdôležitejších geopolitikov vôbec, zaviedol geopolitické pojmy ostrov sveta (t.j. Európa spolu s Áziou), euroázijský centrálny región (t.j. Sibír a veľká časť centrálnej Ázie) a srdce (myslí sa tým srdce sveta alebo stred sveta), čo je stredná a východná Európa. Každú z týchto oblastí vníma ako východiskový bod alebo odrazový mostík na ovládnutie celého sveta. V podobe akejsi slovnej hračky to Mackinder veľmi výstižne formuloval takto:

Brzezinski obnovuje túto ”veľkú hru”, ktorá na konci 19. storočia zatiahla Anglicko, Rusko a upadajúcu Osmanskú ríšu do nespočetných vojen, v ktorých šlo hlavne o získanie kontroly nad stredoázijským regiónom. Tento americký politológ pokračuje teda v starej známej geopolitike, vypracovanej pre dobyvačné plány Veľkej Británie pred sto rokmi. Za hlavný cieľ si vytyčuje, podobne ako kedysi britská monarchia, získanie čo najväčšieho vplyvu nad strednou Áziou s jej prenesmiernym surovinovým bohatstvom. To si zároveň vyžaduje vytlačenie Ruska, jedného z najväčších konkurentov v tomto priestore, z akýchkoľvek veľmocenských spolurozhodovaní s USA, ktoré sú zamerané predovšetkým na ovládnutie tohto regiónu. Rusko má byť teda vyradené z ”hry”, nech to stojí čokoľvek, vojenské konflikty nevynímajúc. Práve otázke, ako sa má zabrániť ruskému vplyvu na Kaukaze a v Strednej Ázii, venuje Brzezinski vo svojej knihe veľkú pozornosť.

V kapitole ”čierna diera” predkladá geopolitické vízie pre celú oblasť bývalého Sovietskeho zväzu. Pod ”čiernou dierou” sa myslí domnelé mocenskopolitické vákuum po rozpade Sovietskeho zväzu. Aby sa zabránilo Rusku ovládnuť tento obrovský priestor, ktorý sa premenoval na Spoločenstvo nezávislých štátov, predkladá Brzezinski v roku 1993 koncepciu tzv. ”geopolitického pluralizmu”.

Na hlbšie pochopenie tejto koncepcie je potrebné vysvetliť, z čoho sa skladá historické jadro ruského štátu, ktoré sa vyvíjalo za posledných 300 rokov. Historické jadro ruského štátu sa nachádza tak v Európe ako aj v Ázii. Rozkladá sa od ústia Dunaja po Čierne more, cez ukrajinské čiernomorské pobrežie, východnú Ukrajinu, centrálne Rusko, pozdĺž transsibírskej magistrály v severnom Kazachstane, centrálnu Sibír, až po Vladivostok na pobreží Pacifiku. Na tomto území sa počas predošlých troch storočí usadilo asi 80% obyvateľstva ruského štátu. V súčasnosti je toto jadro v dôsledku osamostatnenia sa Ukrajiny a Kazachstanu vo svojej konzistencii narušené. Inými slovami, nezávislá Ukrajina a Kazachstan znemožňujú obnovenie veľkoruského potenciálu a posúvajú Rusko do iných geopolitických dimenzií.

Brzezinského koncepcia geopolitického pluralizmu sa zakladá práve na týchto skutočnostiach. Nie je teda obzvlášť prekvapujúce, keď USA prikladajú americko-ukrajinským vzťahom veľký význam a poskytujú zároveň Ukrajine vysokú finančnú podporu. V roku 1996 označil ukrajinský prezident Kučma americko-ukrajinské vzťahy za strategickú záležitosť oboch štátov. Nezávislosť Ukrajiny bola americkým kongresom vyhlásená za jednu z priorít amerických národných záujmov. V roku 1997 bola Ukrajina zaradená na tretie miesto priamej americkej pomoci, hneď za Izrael a Egypt.

Vyňatie Ukrajiny z postsovietskeho územného komplexu, v ktorom sa Rusko tradične usilovalo o udržanie dominantného postavenia, má pre emancipačné snahy v kaukazských a stredoázijských republikách nezanedbateľný význam. V polovoci 90. rokov bol takpovediac pod vedením Ukrajiny utvorený blok pozostávajúci z Uzbekistanu, Turkmenistanu, Azerbajdžanu, čiastočne Kazachstanu, Gruzínska a Moldavska. Mal to byť protipól voči Spoločenstvu nezávislých štátov. Týmto spôsobom sa južná hranica Ruska posunula o niekoľkotisíc kilometrov na sever a takisto bol obmedzený prístup ku Kaspickému moru.

Dostávame sa teda ku kaukazskému regiónu, stredobodu amerických záujmov, ktorý Brzezinski označil ako ”euroázijský Balkán”. Tento názov zároveň implikuje vysvetlenie pre potrebný zásah USA na Kaukaze, kedže geopolitický pojem Balkán je akoby synonymom pre chaos a nestabilitu. Podobne ako európsky Balkán je tento región príznačný mocenským vákuom. Tento stav navádza susedné mocnosti Rusko, Irán, Turecko, ale aj Čínu na zásah. Oveľa dôležitejšie sú však obrovské ložiská ropy a zemného plynu nachádzajúce sa v kaspickej panve, ktoré sú neporovnateľne bohatšie ako zásoby ropy v Kuvajte, v Mexickom golfe alebo v Severnom mori.

Na zaistenie trvalosti ”geopolitického pluralizmu” je takisto dôležité zabezpečiť nezávislosť Azerbajdžanu, pretože táto malá zakaukazská republika je dôležitým bodom, ktorý kontroluje prístup ku kaspickej panve a k Strednej Ázii. Brzezinski píše v tejto súvislosti: nezávislý, po turecky horiaci Azerbajdžan s ropnými potrubiami zamedzil monopolnému postaveniu Ruska v regióne a zároveň ho obral o rozhodujúci politický vplyv nad krajinami v Strednej Ázii. Azerbajdžan koná teda pomocou USA a Turecka proti záujmom Ruska. Jeho prezident odmietol dať súhlas na vybudovanie ruských vojenských základní na vlastnom území a takisto nechce pripustiť, aby všetka ropa pretekala potrubím z Baku do ruského čiernomorského prístavu.

Koncepcia ”geopolitického pluralizmu”, ako nám ju Zbigniew Brzezinski bez zbytočných okolkov predstavil, umožňuje USA permanentnú kontrolu nad kaspickou oblasťou. USA sa naďalej musia usilovať zabrániť dominantnému vplyvu jednej z regionálnych veľmocí. Jednoznačným cieľom tejto politiky je nikým a ničím nerušený prístup najväčších ropných spoločností do regiónu. Celá oblasť by mala byť cez potrubný systém spojená so svetovými hospodárskymi centrami.

Po približnom oboznámení sa s cieľmi americkej geopolitiky z 90. rokov vytvorenej pre 21. storočie nebude ťažké rozpoznať súvislosti posledného zásahu ozbrojených síl NATO proti Juhoslávii, ktorý treba považovať ako jej súčasť. Spojené štáty potrebovali posilniť vlastné pozície v juhovýchodnej Európe a predovšetkým ju vyňať spod ruského vplyvu. Michael Mandelbaum – spolupracovník amerického Council on Foreign relations [Rada pre zahraničné vzťahy], významnej organizácie, ktorá úzko spolupracuje s americkým ministerstvom zahraničných vecí – napísal v jednom zo svojich článkov, že NATO sleduje vojnou v Juhoslávii zavedenie novej vojenskej doktríny. Táto doktrína tzv. ”humanitárneho intervencionizmu” v podstate znamená použitie vojenskej sily na základe abstraktných univerzálnych hodnôt, a nie ako doteraz na základe národných záujmov, za ktoré suverénne štáty tradične bojovali. Táto nová doktrína sa však v juhoslovanskom prípade preukázala ako nanajvýš protikladná. Keďže za zásahom proti Srbsku nestáli v skutočnosti národné záujmy žiadnej z členských štátov NATO, museli politickí vodcovia v konečnom dôsledku získať podporu verejnosti uistením, že vojna prinesie pre vlastné nasadené sily minimálne straty. To znamená, že zásahy museli byť uskutočnené z veľkej diaľky, čo samozrejme znemožňuje akúkoľvek ochranu obyvateľstva, v tomto prípade kosovských Albáncov. NATO teda nikdy nemalo v úmysle viesť vojnu na ochranu civilného kosovského obyvateľstva.

Severoatlantický pakt sa po ukončení studenej vojny reorganizoval z prevažne vojenského spolku s najvyšším princípom kolektívnej ochrany (článok V zmluvy o Severoatlantickom pakte z roku 1949) na spolok s pribúdajúcimi politickými úlohami. Jadro kolektívnej ochrany, kvôli ktorej bolo NATO vlastne založené, síce naďalej existuje, nemá však už rozhodujúcu úlohu. Keďže po zániku Varšavskej zmluvy a rozpade Sovietskeho zväzu žiadny potenciálny nepriateľ pre spolok štátov združených v NATO neexistuje, stratila teda kolektívna ochrana svoje opodstatnenie. Reorganizácia NATO sa uskutočňuje hlavne v civilno-politickej oblasti, napr. v prehodnotení tzv. konzultatívneho mechanizmu obsiahnutého v článku IV. Treba však spomenúť, že civilná dimenzia NATO bola obsiahnutá v zakladajúcej listine, teda od roku 1949.

K novým inštrumentom nového NATO patrí hlavne rozsiahly program Partnerstvo za mier, vyhlásené oficiálne 1.1.1994 v Bruseli. Podstatou programu je, že práve nečlenské štáty sa zúčastňujú na operáciách paktu. Pritom úlohy členov a nečlenov paktu sú takmer rovnaké. Na iniciatívach Partnerstva za mier sú zúčastnené takmer všetky krajiny bývalého sovietskeho bloku. Týmto spôsobom sa vplyv NATO rozširuje na východ Európy a siaha až do Strednej Ázie, hraničiacej s Čínou.

Ratifikovaním zakladajúcej zmluvy Partnerstva za mier sa ukončilo krátke prechodné obdobie, ktoré sa začalo pádom železnej opony. Toto krátke obdobie sa vyznačovalo nádejou krajín bývalého sovietskeho bloku, že po zbavení sa obludného boľševizmu sa im otvorí cesta k prosperite, stabilite a istote a mysleli si, že éra východo-západného konfliktu je navždy ukončená. Ich nádeje boli znovunastolením konfrontácie medzi porazeným východom a víťazným západom najneskôr od roku 1993 trpko sklamané.

Nové NATO sa postupne vyvíja na globálny inštrument nového svetového poriadku. Pritom porušenie vlastných princípov vedome obchádza. Tak bol napríklad princíp ohraničenej pôsobnosti NATO na území Európy a Severnej Ameriky (teda na území vlastných členov), obsiahnutý v článku VI zakladacej zmluvy, leteckým zásahom v Bosne a Hercegovine porušený.

Premena NATO na nástroj nového svetového poriadku sa uskutočňuje ruka v ruke s porušením medzinárodného práva. Skutočným cieľom je odstránenie klasického medzinárodného práva, ktoré sa zakladá na neporušiteľnosti štátnej suverenity, a nastolenie nového kozmopolitného práva svetového občianstva, ktoré naopak neakceptuje štátnu suverenitu a deklaruje dodržiavanie abstraktných ľudských práv ako prioritu.

Rozširovanie NATO smerom na východ napomohlo zhoršeniu rusko-amerických vzťahov. Podľa niektorých pozorovateľov to bola bezprecedentná chyba a ignorovanie vývinu z posledných 50 rokov. Pre Rusko bolo rozširovanie NATO najneskôr od roku 1993 neakcepovateľné a ohrozujúce ruské národné záujmy. Ruský vojenský časopis Krasnaja zvezda sa o tejto problematike v roku 1993 zmieňoval nasledovne: ”Tu nejde len o rozširovanie NATO o krajiny Višegradu, ale takisto o Ukrajinu, Rumunsko a Bulharsko. NATO chce získať kontrolu nad celým čiernomorským regiónom. Okrem toho má byť Rusko na severe odstavené od Baltického mora.”

Vytlačenie Ruska od Čierneho a Baltického mora znamená nedobrovoľný ústup Rusov na pozíciu, z ktorej sa začala expanzia ruského štátu pred 300 rokmi. Rusko sa týmto vyraďuje z Európy, do ktorej však tradične patrí. Nedá sa očakávať, že sa dnešná ruská politická elita uspokojí s týmto politickým vývinom. Rusko bude bojovať o svoje stratené mocenské pozície, ktoré mu podľa historického práva patria. Pre Európu to znamená obnovenie veľmocenských konfliktov, ktoré ju opäť roztrhnú na dvoje.