V marci roku 1946 som sa zúčastnil spolu s kolegom Pavlom Ondrusom z Gymnázia v Piešťanoch počas mesačného pobytu v Maďarsku na presídľovaní ako sociografický expert a mal som na starosti výskum nárečí. Po práci som si takmer denne zaznačoval udalosti dňa, cesty po dedinách a mestách za Slovákmi, ich vzťah k presídľovaniu a peripetie s nárečovým výskumom. Spomínam členov komisií a ústredia i účastníkov Slovenského národného divadla a spevokolu, ktorí v akcii pomáhali a celkovú atmosféru, ktorá sprevádzala túto významnú udalosť. Zaujímavý je pohľad na túto akciu, na dediny a mestá a tamojších Slovákov, pri hodnotení ktorých je veľa subjektívneho. Nedostatok času vplýval na štýl zápisov. Keďže presídľovanie sa konalo pred vyše 50 rokmi, v zápisoch sú údaje dôležité pre históriu.

7. 3. 1946 – Ostrihom

Po niekoľkohodinovom kurze v stredu ráno sme sa zišli pred Osídľovacím úradom, ale sme dlho čakali. Bolo nás 11 a na jednom nákladnom aute sme sa vybrali do Ostrihomu (4. oblasť). Už v Šamoríne sme stáli, lebo motor začal vynechávať. Doobeda sme sa dostali po viacerých zastávkach do Dunajskej Stredy, kde sme dali auto opraviť. Večer sme sa dostali po veľmi namáhavej zlej ceste do Komárna. Prenocovali sme v hoteli Litovel. Ráno sme si prehliadli mesto, ktoré sa snažilo dostať slovenský ráz. Asi o pol jedenástej sme prekročili hranice a Dunaj. Maďarskí a ruskí pohraničníci nás dlho zdržali. Cesta Komárno – Ostrihom pozdĺž Dunaja bola pekná, betónová. Bolo vidno pekný kraj, malé kopčeky, továrenské priemyselné mestečká a aj vinohrady. Z auta bol pekný výhľad na Dunaj.

Konečne, ani sme sa nenazdali, bol Ostrihom. Stretli sme sa s našim vedúcim notárom, ubytovateľom, maďarským styčným prideleným úradníkom z ministerstva a tajomníkom antifašistického frontu Slovanov (AFS). Obed, a po ňom sme sa stali hneď milionármi. Za 100 korún sme dostali milión pengö (Pg). Obed stál 100 00 Pg a 2 deci vína tiež 100 000 Pg. Nasledovala prechádzka mestom, ktoré nepôsobilo nijako cudzo. Tváre ľudí nášho typu. Firemné nápisy poukazovali na slovenský pôvod majiteľov – Krátky, Kollár, Moravík, Matejovics, Horeczky, Turcsek a iní. Navštívili sme arcibiskupskú katedrálu, peknú mohutnú stavbu z roku 1850 – 1880. V sakristii boli obrazy kanonikov, medzi nimi viaceré slovenské mená ako Čársky, Černoch a iní. Kaplnka bola pristavená ku katedrále. Bola dosť poškodená. Sprievodca dostal od každého z nás zo 100 000 Pg. Jeden mu dal našich 10 korún a tým bol najradšej. Pozerali sme na Dunaj, na slovenskú stranu, na Parkan. Po návrate pri našom aute stál ostrihomský Slovák z Čívu, ktorý sa vraj tiež presťahuje. Večer prišli za nami členovia miestnej polície a správali sa veľmi úctivo.

Na kurze bolo vidno našu slabú organizačnú schopnosť. Nevedeli sme sa podriadiť, boli sme neschopní disciplíny, každý hovoril, vykrikoval, fajčil počas rečnenia, ale rečníci boli tiež nedisciplinovaní. Napríklad Komzala mal nepripravenú reč, zdĺhavú, neskoro prišiel na prednášku a nemal ohľad na poslucháčov. Naši dôstojníci boli málo jemní. Hrubo vystupovali oproti civilom. Boli zvyknutí zachádzať s nimi tak, ako zachádzali s vojakmi. Nerešpektovali sa u nás rozkazy, nariadenia nadriadenej osoby. Maďari boli veľmi úslužní, ale zdalo sa, že vedia napadnúť od chrbta. Boli úskoční.

Niektorí členovia presídľovacej komisie išli len preto, aby zarobili, aby obchodovali, teda z hmotných dôvodov. Neuvedomovali si dosah svojej práce, nemali zmysel pre povinnosť, hľadali hmotný zisk, pohodlie, zábavu. Mysleli si, že strávia niekoľko príjemných týždňov ako na výlete. V aute sme viezli od hraníc z Komárna Slovenku, vraj zo Šurian, ktorá chcela na Slovensko, ale ju nemohli pustiť. Ako Slovenka vedela po slovensky, ale v aute začala hovoriť po maďarsky. A naši členovia tiež začali po maďarsky. Akí sú mnohí mäkkí a málo uvedomelí. Veď keď niekto vie slovensky i maďarsky, a začne po maďarsky, hneď sa mu prispôsobia. Nedostatok iniciatívy, radšej sme vedení ako vedieme. Mnohí z mladých však odkukávajú a napodobňujú spôsoby starých. Aj v reči to poznať. Používa sa zbytočne mnoho cudzích maďarských a nemeckých slov.

8. 3. 1946

Definitívne sme sa ubytovali v hoteli Pivók aj s kanceláriou. Predpoludním prišlo asi 8 Slovákov z okolitých dedín. Jeden z nich, starý pracovník v Strane slovenskej národnej jednoty, uvedomelý Slovák. Dostali plagáty, letáky, kalendáre. Zaujímali sa o pomery u nás. Hovorili nám, že nás už čakajú a mnohí sa chystajú na presťahovanie. Zdalo sa, že väčšinou sa chceli presťahovať z hmotných dôvodov. Niektorí sú však uvedomelí. Stáli sme s nimi na ulici. Išli okolo dvaja Slováci z Ostrihoma a oslovili nás. Na moju otázku, či sa presťahujú, odpovedali záporne. Popoludní však prišiel tiež Slovák z Ostrihoma, švec od Zlatých Moraviec, ktorý sa informoval o presťahovaní. Hovoril, že sa tu nedá žiť, a nemôže sa už dočkať, kedy bude môcť odísť. Žije tu od roku 1910. Povedal, že je tu v Ostrihome dosť Slovákov, a to väčšinou ševci, stolári a iní remeselníci, z ktorých mnohí chcú prísť na Slovensko.

Pred hotelom stálo naše auto a pri ňom slovenskí vojaci. Okoloidúci Maďari ich obzerali a niektorí i civili pozdravili. Okolo nich stála hŕba detí. Pýtali sa ich, či sú Angličania alebo Američania. Asi sa im páčili vkusné uniformy. Poobede som sedel v hostinci so Slovákom Horvátom z Pilíšsentléleku. Hovoril pekne po slovensky, len niektoré odborné termíny používal maďarské, ako všetci tunajší Slováci. Jeho syn hovoril po slovensky, ale čítal po maďarsky. Tiež som im dal propagačný materiál. Slovák bol v našej prítomnosti rád, že je medzi svojimi a tešil sa, že k nim v nedeľu prídeme i s kňazom na bohoslužby. Aj víno nám rozkázal. Zarába vraj na dreve, ktoré vozia do mesta. Popoludní sme zriadili kanceláriu a urobili sme plán na zajtra. Navštívime 5 obcí autom a rozdáme propagačný materiál. Večer sme vylepovali po Ostrihome pod ochranou nášho automatčíka plagáty. Maďari chceli čítať, ale nerozumeli. Hovorili si, je to anglicky. Mali nás za Angličanov. Dvaja ruskí strážnici nám sľúbili, že dajú pozor, aby Maďari plagáty nestŕhali. Boli v Čechách a hneď nás poznali, že sme z ČSR. Pozdravili nás ”Nazdar!”. Stretli sme auto s našimi z Budapešti. Priniesli nám ruské potvrdenie, že sa môžeme voľne pohybovať. Tajomník AFS mi dal vyplnené nárečové dotazníky z troch obcí. Mladý Rudolf Horvát z Pilíšsentléleku mi tiež pomohol vyplniť dotazník. Zajtra sa chystáme do prvých dedín. Zdá sa, že v tejto oblasti bude veľký úspech.

9. 3. 1946

Ráno prišli dve ženy z Kestúca (Kesztölc). Jedna bola veľmi zhovorčivá a uvedomelá. Pýtala sa, kedy len k nim prídeme. A už sme sa aj vybrali. Major duchovnej služby – Paldan, Kilian Ehrenberger, tajomník AFS a ja. V Kestúci sme boli u notára, dôverníka AFS a žandárov, ktorí boli Slováci. Notár bol vyhnaný zo Slovenska a zaujímal sa o veci, ktoré u nás musel nechať. Rozdali sme propagačný materiál. Navštívili sme tiež miestneho farára, Slováka od Nitry. Málo je u neho slovenského sebavedomia. Hovoril, že načo slovenské školy, tu sa musia vraj naučiť štátny jazyk, aby sa mohli uplatniť, nájsť zamestnanie. Požiadal som ho, aby mi z archívu odpísal najstaršie dejiny tejto obce. Hovoril, že je to pôvodná obec zo Svätoplukových čias. Je tu vraj mnoho potomkov Turkov. Aj meno Kara, ktoré je tu časté, je turecké. A zbadal som tu aj čisto turecké typy ľudí. Ale sú to teraz Slováci. Prišli ho zavolať na sobáš. Išli sme do kostola. Sobáš odbavoval po maďarsky, aj kázeň im držal tak ale Otčenáš sa modlil po slovensky. Na obede u neho bol aj nejaký Vajda, univerzitný profesor, ktorý tam mal misie. Matku mal z Novej Bane, Slovenku. Spomínali sa cirkevní hodnostári v Ostrihome. Medzi nimi bolo niekoľko mien slovenských. Napríklad kanonik Drahoš z Brezovej, Slovák, ktorý mal byť vraj biskupom v Rábe a iní. Človek až žasol, koľko význačných ľudí v tomto kraji pochádzalo zo slovenskej krvi.

Po obede sme išli s majorom za sprievodu staršieho Belu Majera cez horu zlým terénom do Pilíšsentléleku (Pilisszentlélek), čiže podľa nich Huta alebo Huť. Starý baník bol uvedomelý Slovák. Hovoril, že sa musí pracovať všade, ale im každý len ”buta Tót” nadáva a oni sa nedajú urážať. Už je prichystaný, hneď by šiel na Slovensko. Stále hovoril, niektoré slová som si zaznačil. V Huti sme navštívili richtára, uvedomelého Slováka. Dali sme mu propagačný materiál. Zišli sa u neho niektorí susedia. Celkom slovenské typy tvárí, pekné, zdravé a tiež uvedomelí. Žijú tu veľmi chudobne, poľa majú málo, len hory. Ale drevo ich živí. Zoberú si a predajú, takže životná úroveň nie je tak nízka. Richtár sa volal Jozef Chorvát. Bol rozumný, rozvážny a u ľudí vážený. Matka jeho ženy nevedela vôbec po maďarsky. Bola asi 70 ročná. Mala slovenské modlitebné knižky. Jednu vraj so slovenskými písmenami (švabachom), druhú s uhorskými (latinkou). Odpovedala mi, že ich predkovia sem prišli zo Slovenska, a to vraj z Prievidze, Dohnian a z Fačkova. Už im vraj dávnejšie, po prvej svetovej vojne, hovorili, že ich presťahujú. Keby išli mladí, ona by šla tiež, hoci nerada, lebo je stará. Milá, úprimná, pobožná Slovenka ako u nás. Na otázku, či vie rozprávať o bosorkách a strigách, povedala, že radšej by o svätých rozprávala. Boli tam i takí, že Slovák mal Maďarku alebo Slovenka Maďara. Pozdravovali sa už po maďarsky. Po zaklopaní povedali ”Sabat!”, užívali často maďarské ”hat” a mnohé iné maďarské slová.

Cesta späť trvala dlhšie, v okolí bolo blato, zvyšky vojny, rozbité nemecké autá v priekopách, zamínované polia. Preto sme išli pomaly a opatrne. Bol pekný podvečer, predjarie, vtáctvo, krásny kraj, ktorý iste bude Slovákom opúšťať veľmi ťažko. Mali vinohrady, pole a zarobili si v uhoľných baniach v Dorogu a dobre si žili. Večer zase u farára. Farár našiel predpis, že major nesmie zajtra bez povolenia biskupa slúžiť veľkú omšu s kázňou. Nadŕžal viac Maďarom ako Slovákom. V susednej izbe Maďar, univerzitný profesor z Ostrihoma, mal maďarskú kázeň pre slovenské dievčatá, ktoré mali exercície. Pri sobáši sa v kostole modlili s akýmisi učiteľkami tiež po maďarsky. Slovenské deti sa tu učia len po maďarsky. Majú tu tiež tzv. óvodu, materskú školu, kde sa už od útleho veku učia po maďarsky, takže hlavne mladí, ale i starší vedia dobre obe reči. Spisovná reč, odborné výrazy a slovník vyššieho života majú z maďarčiny. Takto sa Maďari lakomia na naše duše. Notár je Maďar, jeho úradníci tiež, učitelia, všetko, čo nepracuje telesne, je maďarské, i keď často z našej krvi. I učiteľa tu majú z ich obce, Slováka a vraj sa hanbí po slovensky rozprávať. Ľudia krstné mená a často priezviská vyslovujú po maďarsky. Dátum a všetko píšu maďarským pravopisom. Deti ani čítať nevedie po slovensky, iba čo sa naučia doma z modlitebnej knižky a teraz už i z novín. Na Huti ma prekvapil ešte u richtára slovenský obraz a slovenská vyšívaná dečka. Náš starý sprievodca hovoril, že oni prv ani nevedeli, že aj hore, u nás, sú Slováci. Oni mysleli, že len u nich sú.

Večer v Kestúci prišiel Kilian a Ehrenberger zo štyroch obcí: Čív, Pilíšsantó a Pilíšsentkerest. U nášho dôverníka už čakala kopa Slovákov a veľmi nás privítali. Dvaja ostali u neho, mňa zobral jeden na nocľah. Po večeri sa schádzali viacerí Slováci a pýtali sa na mnohé veci súvisiace s presťahovaním. Prišiel tiež jeden Čech – Mrázek - s pomaďarčeným menom Mikláry a tiež sa chcel presťahovať. Bol úradníkom v Dorogu. Ako sa mi zdali tunajší Slováci trochu cudzí, tak sa mi teraz pozdávali celkom naši. Slovenské tváre, našská povaha a mnohí silne uvedomelí. Nedajú sa ponižovať, nebudú pre Maďarov pracovať. Veľa sa vraj narobia v baniach, aj doma na poli a nič z toho nemajú. Sú však na istom stupni civilizácie. Dve izby, dobre zariadené, všade čisto, v sobotu zametajú dvory a aj hmotne sa majú dobre. Zarobia v bani, zarobia si na poli a vo vinohrade. Majú tiež vysoké nároky. Mnohí baníci mali rádiá, všetci mali bicykle, dobre sa obliekali a dobre jedia a vypijú si tiež. Dosť stratili po vojne. Veľká väčšina, takmer celý Kestúc, pracuje v uhoľnej bani v Dorogu a zásluhou organizácie AFS sú triedne uvedomelí. Títo všetci sa chceli presťahovať. Mnohí už všetko predali, zbalili si, neobrábajú pole, nerobia už v bani, len čakajú na odchod. Sú už prihlásení a 10. marca mali prísť pre nich. Na farára nadávali, že politizuje v kázňach. Preto vraj, hlavne muži, nechodia do kostola. Na majorovu omšu chceli ísť. Keď sa však dozvedeli, že ju nesmie mať, nadávali veľmi na farára. Žena môjho domáceho mala strach, že svoje opustí, čo má z vlastnej práce pôjde do cudzieho a nevie, či dostane horšie. Ťažko sa odpútava od svojho domu. Myslím, hlavne vinohrady, je ťažko opúšťať.

Hovorilo sa aj o histórii. Oni sú vraj pôvodní obyvatelia od dôb Svätoplukových. Ich vlastná je slovenská zem a najradšej by boli, keby to všetko pripadlo Slovensku. Hranica Svätoplukovej ríše bola vraj v Pilíščabe, kde sú i chotárne kamene. Pôvodné obce podľa nich sú Kestúc (volal sa vraj Kostelec). Čív, Šarišáp, Pilíščaba. Maďari sa im posmievajú, že Svätopluk predal svoju ríšu za červený kantár a bieleho koňa. Slovensko siahalo vraj po Budín. Zaspievali mi tiež niektoré piesne. Jeden bol na Slovensku, jeho otec robil v Gbeloch a bol až v Brodskom. Dnes som bol s jeho otcom a veľmi sa potešil. Pozná Brodské a nemyslel si vraj, že niekedy stretne človeka z Brodského. Volal sa Štefan Radovič. Nadpisy piesní som si zaznačil. Mnoho bolo otázok, mnoho pochybností, ale aj slovenského ducha, uvedomelosti. Z Kestúca je asi 400 ľudí v ruskom zajatí. Niektorých v okolitých horách zabili míny. Je tu tiež Palkovics László ulica. Bol to vraj gróf, tiež pamiatka na Slovensko.

10. 3. 1946

Prechádzka dedinou. U richtára bol oznam o schôdzi o jednej pred robotníckym domom. Tichá omša majora. Na cintoríne aj mnohé nápisy na náhrobných kameňoch boli slovenské. Naše plagáty viseli vo všetkých uliciach. Keď idú ľudia z kostola, jedna žena vraj povedala, že až ju srdce bolí, keď vidí ten plagát – Slovensko vás volá. Predpoludním mi na trávniku Jozef Kara Antošov, 36-ročný, zaspieval a nadiktoval asi 5 piesní, 2 vinše a vyplnil som s ním dotazník. Potom ma doma pohostil.

O jednej schôdza pred robotníckym domom. Majorova reč mnohých, hlavne ženy, dojala až k slzám. Ehrenberger prečítal dohodu a vysvetlil obsah. Potom sa niektorí pýtali na viaceré veci a my sme odpovedali. Cítime sa ako doma. Často sa pýtali, či si môžu priviesť dobytok a baníci, hlavne či sa im započítavajú už odpracované roky. Maďarizačný proces je tak silný, že je najvyšší čas na presťahovanie. Silný vplyv školy, civilizácie, deti povinne cvičili v Levente a mnohé iné. Baníci roku 1942 si museli pomaďarčiť mená, lebo by ich boli vyhodili z práce.

Názor na školu. Dnes na obecnom zasadaní sa malo rozhodovať, či chcú slovenskú školu. Vlani ju žiadali. Richtár povedal, že načo slovenská škola. Keď z nej vyjde, nebude sa môcť nikde uplatniť, lebo v úrade, v meste, v bani, všade vraj len maďarsky a oni po slovensky nezabudnú. Len tak sa rozprávajú a deti učia. A výsledok vidíme. Deti nevedia po slovensky čítať, maďarsky sa všetci pozdravujú, je im jedno, či slovensky či po maďarsky hovoria. Až konečne by zanikli.

(Pokračovanie v budúcom čísle)