”Ó, zem ty krásna, sladká mati moja, / za tichých nocí v mojich snoch sa vežíš,/ živičný pozdrav nesie vánok z chvoja, /mesačnou cestou v ústrety mi bežíš...” verše, ktoré jedna generácia recitovala spamäti, ďalšia, či ďalšie ich vôbec nepoznali, meno autora ani nepočuli: Andrej Žarnov, vl. menom MUDr. František Šubík (1903-1982). Zásluhou trojice autorov J. Pašteku, J. Rydla a K. Petrovského môžeme ho mať medzi nami a nanovo ho objavovať. Šťastná participácia koncepcie monografie na tri časti troch autorov podáva celého človeka, básnika, lekára i mysliteľa Andreja Žarnova. Človeka, ktorému išlo v prvom rade o pravdu ako v poézii tak i v živote, o pravdu kresťana i národovca. Pravda súčasného diania ho inšpirovala, pravdou žil život nevšedný a pohnutý. S úžasom sledujeme jeho osud, ktorý nie raz visel na vlásku, ale možno vďaka sedliackym záhoráckym koreňom ( ”sedliacky trubadúr”), zdolal aj tie najnepredvídanejšie tragické udalosti. Jeho život sa člení na dva časovo takmer rovnaké úseky. Prvý na domácej pôde je veľmi plodný, druhý v exile a predel medzi nimi je dva a pol ročné väzenie.

Prvý časový úsek rozoberá Pašteka v štúdii Andrej Žarnov, básnik slovenského národného aktivizmu, s rozvážne analyzujúcim postrehom. Aby sme Žarnova spoznali a pochopili jeho básnické poslanie, musíme prijať Paštekove zistenie, že Žarnovove princípy tvoria ”názorovo a svetonázorovo súvislý celok”, prijímajúc pritom Žarnovove termíny ”revolúcia ducha” a ”idea celku”, ako konštanty jeho myslenia. Vtedajšia literárna kritika ho označovala za básnika rebelantského, nacionálneho i bojového. Pašteka v tejto súvislosti hovorí, že ”za týmito vlastnosťami pôsobila v jeho tvorbe ešte aj iná vyvažujúca sila, ktorá ho ideovo odvádzala od jednostranných krajností a umelecky pomkýnala k vyšším cieľom. Tou usmerňujúcou pozitívnou silou bol jeho kresťanský svetonázor, ktorý podmieňoval jeho pohľad na človeka, život, svet a premietal sa do jeho tvorby ako harmonizačný činiteľ.” Toto Paštekove stanovisko je veľkým prínosom k poznaniu Žarnovovho diela a len zarytý neprajník by neuznal jeho odôvodnenosť.

Žarnov sám píše v predhovore k 2. necenzurovanému vydaniu zbierky Stráž pri Morave, že ”treba zavolať tak, aby to rozbúrilo i davy, aby im slovo pálilo sny... lebo nie vo hviezdach, ale v nás je chyba, že sme otrokmi”, a ďalej ”bude pre mňa šťastím... keď už nebude treba tvoriť takéto plody ako Stráž pri Morave alebo Šurany”. R 1940 ešte mohol predpokladať, že ”poézia v budúcich časoch plnosti a zrelosti slovenského života” bude iná, krásna, no ale už o päť rokov prišlo k tragickému zvratu.

Ale zatiaľ, ako píše Pašteka ”je aj bude rebelantom, ale už nie rebelantom negácie, ako v Stráži pri Morave, ale rebelantom s pozitívnym humanistickým svetonázorom, bojujúcim svojou poéziou za lepšieho kresťanského človeka i za lepší kresťanský svet”. Jeho poéziu hodnotí ako poéziu kresťanského básnika v niekoľkých podobách. V prvých zbierkach ako poéziu žalujúceho kresťana, najmä v zbierke Hlas krvi (1932), neskôr bojujúceho, v zbierke Štít (1940), kedy Žarnovov verš ”vyzrel do bronzovej zrnitosti a nadobudol kovovú údernosť ”(Šurany)”; keď prišlo k tragickej udalosti v jeho živote, ako poéziu trpiaceho kresťana ( Mŕtvý 1942). V žiali a bolesti nad smrťou syna, jeho poézia nie je rúhavá, je pokorná a uzmierená. ”Vyznieva ako ďakovná modlitba” hodnotí Pašteka a pridáva hodnotenie Kútnika-Šmálova: Žarnov ”bolesť vykupuje poéziou, takou blízkou modlitbe”.

Ľudová múdrosť hovorí, že nešťastie nikdy nechodí samo. Prišiel rok 1945 a s ním aj Žarnovov útek z vlasti (z tej jeho láskou ospevovanej ”sladkej mati”), deportácia späť na Slovensko, rovno do väzenia. Čo videl básnik-lekár vo väzení? ” Boli to ľudia s povyrážanými zubmi, s rozbitými ušnými bubienkami; ľudia tak dobití, že nemohli výjsť ani po schodoch na druhé poschodie; ženy s rozsiahlymi krvavými podliatinami po celom chrbte, krížoch, hyždiach, stehnách a lýtkach až po päty; ľudia s ranami pokrytými chrastami, ktoré boli hrubé ako podošva; ľudia s popálenými...” Nie! Ďalej nemožno ani citovať. Jeho ľudská degradácia pokračovala až do roku 1952, kedy pre seba i rodinu hľadal záchranu v cudzine.

Ale to sme už v 2. časti monografia, v príspevku J. M. Rydla Básnická tvorba Andreja Žarnova v dobrovoľnom vyhnanstve. Aj vo vyhnanstve múzy mlčia, nie iba v zbraniach, Žarnovovi v USA existenčné starosti zatienili literárnu tvorbu. Tu jeho poézia zaplní sotva jednu zbierku, hoci v roku úteku z domova 1952 napísal veľkú a silnú báseň Slovenský žiaľ, pod dojmom udalostí na Slovensku a najmä odvážneho i nebezpečného prechodu hraníc cez rieku Moravu. Trojdňový prechod aj s rodinou boli iste dramatický, a podivuhodne, akoby mal stráž nie len pri Morave ale aj cez Moravu, sa podaril. ”Oponou hraníc prevŕtal som dieru” píše v básni, a stal sa vyhnancom ”jak vydenec zhavranelej matky”. Napriek tomu stále túžil za ” krajinou desu”, kde sa ”život smrti podobá” a kde sa už nikdy vrátiť nemohol. J. Rydlo považuje túto báseň za ”kľúčové literárne svedectvo celej slovenskej exilovej literatúry”, a je aj umeleckým vyvrcholením osobných a národných bolestí.

Žarnovova básnická zbierka Presievač piesku je jedinou v exile, i to vydanou spolu s prekladmi cudzích autorov. Vyšla v Ríme 1978 a jej druhé vydanie v Matici slovenskej 1993. Rydlo hodnotiac túto zbierku, sprostredkúva recenziu Jána Okáľa, z ktorej hodno citovať: ” Nie je ľahké hľadať prirovnanie, ktorým by sme osvetlili podstatu, charakter a dušu Žarnova ako básnika... Žarnov je vari najväčší ako básnik vtedy, keď nie vypovie, ale nadýchne svoje verše, a kvapka rosy, hojdajúca sa na lístku, je v nich tou najväčšou ťarchou... Andrej Žarnov vie byť presný a piskľavý ako výstrel z guľovnice a otrasný ako kobercový nálet bombardérov. A tieto extrémne dimenzie poézie Andreja Žarnova sú v zbierke Presievač piesku obsiahnuté vari najkrajšími ukážkami jeho tvorby.”

Žarnovov prvý literárny počin v exile je výber veršov Jána Hollého Hlas Matky Tatry (1963 ), ktoré upravil do spisovnej slovenčiny. Nasledovali tri zbierky svetovej poézie: Väzenská balada 1976, Danteho Peklo 1978 a z poézie Jána Pavla II. Profily 1979.

Vyhnali a umlčali sme si básnika a dali sme mu nie jeden dôvod na útek zo Slovenska, vlastne vtedy už za socialistického Československa. Ale to ako by nestačilo, sliny na opľutie nevysychali. Sotvačo Žarnov vyšiel z väzenia, jeho pôvodne dobrý priateľ Andrej Mráz, označil ho za ”meštiackeho nacionalistu” (Dejiny slovenskej literatúry 1958), hoci v prvej zbierke Stráž pri Morave pripomínal mu Majakovského. Tvrdosť zastupujúcich socialistických literárnych kritikov zodpovedala tvrdosti režimu, znalcom Žarnovovej poézie však jeho obraz nezakalila, skôr odhalila malosť slovenských dušičiek.

Tretiu podstatnú časť monografie o Žarnovovi tvorí Výberová personálna bibliografia Andreja Žarnova od Karola Petrovského. Ak pripúšťame názor jedného nášho bibliografa, ktorý číta bibliografiu ako román, tak Petrovského bibliografiu možno čítať ako biografiu. Dokumentuje ona mohutný Žarnovov vstup do literatúry v 20. a30. rokoch, na začiatku 40. rokov čiastočný útlm, spojený s jeho osobným nešťastím, neskôr aj národným a štátnym. Nehumánny zásah do života znamenal úplné odmlčanie sa, čo vidno aj v skoku vročení na bibliografických záznamoch a potom pomalé spamätúvanie sa v exile.

Široko ponímanú personálnu výberovú bibliografiu Petrovský rozdelil do štyroch podstatných skupín: pôvodná tvorba, prekladová tvorba, odborné práce v lekárstve, literatúra o živote a diele. Takto skonštruovaná bibliografia mohla zaznamenať takmer všetko, čo je dnes dostupné. 656 bibliografických jednotiek poukazuje na snahu po úplnosti, aj keď bibliografia je prezentovaná ako výberová. Na sťažené dnešné podmienky, je to úctyhodné množstvo tvrdej práce. Prekvapujúce je množstvo záznamov prekladov poézie roztrúsenej po časopisoch, ktoré sprevádzajú vlastnú tvorbu vo vlasti, v emigrácii ju nahrádzajú. Skrátený popis bibliografických záznamov v personálnej bibliografii neprekáža, najmä keď záznamy o pôvodnej tvorbe obsahujú aj analytický rozpis básní. Čo však sťažuje orientáciu po bibliografii je málo výrazné grafické odčlenenie jednotlivých skupín či podskupín.

Marta Hudáková

O vojakovi, ktorý chytil hviezdu

padala hviezda ku mne v priekope,

tak pobozkala sladko na líca,

a duša bola v raji vystretá.

a dodnes mi to nejde z hlavy,

prilba mi zvoní kdesi nad hlavou.

(Slovák 1941)

Andrej Žarnov

Do m o v i n a

a hlahol zvonov znel ti k sviatku,

do hôr a polí s rozvahou

sformovať z bludísk cestu k cieľu,

i zovrúc dlane dohodne,

a prisahali rozhodne

tak jak sa kvetmi vánok vznáša,

ako sa dvíha úsvit z pár,

nepokoj krvi po rozkvete,

navretých klasoch v plodnom lete,

a tak sme hnali kolesá

cez mrak a blesk i cestu vratkú

s hlbokým vdychom do priedušiek,

ohnivou piesňou zunel krok

a večnou vierou v rodnú matku.

prelestnú krásu našej jari,

v temniciach striebriac bujné vlasy,

ale tvoj svätý obrázok,

prehlušiac pušiek otvory

a derúc sa aj cez oprátku,

Preto si hvízdam radostne,

a pukať pancier kôrový

ohnivo ducha do poriadku,

s najkrajšou jarou našich jarí,

v piesne sa menia náreky

a vytekajú s pod fujary

do nových čias a nových krás,

ich nový hlas a nový jas

ten odkaz hrdý, horúci:

tak ako my raz, do ostatku.

(literárny almanach Slováka v Amerike 1967)

Jozef M. Rydlo: Básnická tvorba Andreja Žarnova v dobrovoľnom vyhnanstve.

z ostnatej hrôzy jeho obrancov,

za tvrdou kôrkou rodných vyhnancov

v úzkostnom srdci, pašujúc len vieru,

poslednú mincu z kraja trestancov,

cez svorku drábov, psov a financov.

tam do ďaleka, až ta pod hory,

a ja som stál a cítil závan pachu

Bezmocne stál a pozeral som spiatky,

nemý jak balvan v starom cmiteri,

jak vydedenec zhavranelej matky,

tiahnúci s prázdnou dlaňou od dverí,

a hluchom lesov ako spod oprátky

doliehal k ušiam z drápov príšery

posledný pozdrav mojej chatky,

cvirkumdedérunt sladkých materí.

Čo sa to stalo, Bože z našej vlasti,

skropenej potom hrdých sedliakov?

nocami kradnú po lesoch a chrastí

o ktorom zvonia slávou dejiny,

o ktorom šumia staré duby hája,

krvavým srdcom národ nevinný?

akýže brloch, doba kamenná?

Kam vás to vedie hviezda zúfalosti,

strašlivé kostry desu bez mena?

Kto to tam strežie kroky za nocí?

Kto to tam stonie v lomoch po údolí?

Kto to tam kvíli v nevýslovnom bôli

Ach, dnes aj vravieť, bratia moji, o tom,

ako sa rúti chalupa i s plotom,

ako sa škerí z kútov chudoba,

ako tam švihá kosák s ostrým hrotom,

Lež čo spev zmôže, žalujúci v pále,

Mať aspoň hluché skaly miesto uší

a miesto srdca hrudu olova,

zavše a všade ako nákova,

do ktorej nocou hrana kladív búši,

nepálil ako rana morová.

Lež neutečieš, kliatba nepokoja,

márne sa vzpieraš: v plnom vedomí,

s druhou sa budeš v kraji pohromy

Hlbokou nocou nad krajinou desu,

v húštinách hôr a po cestách tam k lesu

to i tú prvú polku srdca nesú

aby s tou druhou ako zo závesu