er wird nicht gelehrt

Rabbi Arnold Jacob Wolf *

Počas pamätnej výmeny názorov spred pár rokov vyčítal Gore Vidal Normanovi Podhoretzovi, vtedajšiemu vydavateľovi tlačového orgánu American Jewish Committee Commentary, že je neamerický. Ako dôkaz uvádzal, že Podhoretz pripisuje menšiu dôležitosť americkej občianskej vojne - »najväčšiemu tragickému zážitku, ktorý v našej republike doznieva až do dnešných dní« - ako židovským záujmom. Avšak tým bol Podhoretz azda americkejší než jeho žalobca. Pretože potom sa jedná o »vojnu proti Židom«, a nie o »vojnu medzi (americkými) štátmi«, ktorá hrala významnú úlohu v americkom kultúrnom živote. Väčšina vysokoškolských profesorov môže potvrdiť, že oveľa viac študentov zaradí masové ničenie Židov nacistami do správneho storočia a vo všeobecnosti pomenuje správny počet mŕtvych, než je to v prípade Občianskej vojny. Skutočne, masové vyvražďovanie Židov nacistami je takmer jedinou historickou úvahou, ktorá dnes v univerzitných prednáškach zaznieva. Podľa prieskumov viac Američanov dokáže správne zaradiť Holocaust, než útok na Pearl Harbor alebo zvrhnutie atómovej bomby na Japonsko.

Avšak v živote Američanov ešte donedávna nebola významnou skutočnosť masového vraždenia Židov nacistami. V období od konca druhej svetovej vojny až po koniec šesťdesiatych rokov sa tejto témy dotýkalo iba niekoľko kníh, resp. filmov. V USA bol usporiadaný iba jediný vysokoškolský seminár na túto tému. Keď Hannah Arendt uverejnil v roku 1963 Eichmann in Jerusalem, dalo sa odvolávať iba na dva vedecké výskumy originálne publikované v angličtine (Gerald Reitlingen: Die Endlösung a Raul Hilberg: Die Vernichtung der europäischen Juden). Hilbergovo majstrovské dielo len tak-tak, že uzrelo svetlo sveta. Jeho školiteľ na Columbia University - nemecko-židovský sociálny teoretik Franz Neumann, ho nástojčivo odrádzal od písania o tejto téme (»to vás pochová«). Žiadny vydavateľ či už univerzitného, alebo verejného vydavateľstva nechcel mať s týmto manuskriptom nič dočinenia. Keď bolo konečne Die Vernichtung der europäischen Juden uverejnené, malo iba pár, väčšinou kritických, hodnotení.

Američania vo všeobecnosti, ale i židovskí intelektuáli, venovali »masovému kynoženiu« Židov nacistami len málo pozornosti. Sociológ Nathan Glazer urobil v roku 1957 rozsiahly výskum, z ktorého vyplýva, že konečné riešenie nacistov (ako aj štátu Izrael) »malo pozoruhodne slabý účinok na duchovný život amerických Židov«. Na jednom sympóziu usporiadanom v roku 1961 časopisom Commentary na tému »Židovstvo a mladí intelektuáli«, zdôraznili iba dvaja rečníci spomedzi tridsaťjeden jeho význam. V jednej diskusii na tému »Moja židovská samozrejmosť«, na ktorú pozval časopis Judaism v roku 1961 dvadsaťjeden veriacich Židov, bola táto téma tiež takmer úplne mimo záujmu. V Spojených štátoch nebol žiadny pamätník, alebo spomienková slávnosť, ktoré by sa vzťahovali k masovému ničeniu Židov. Naopak, významné židovské organizácie sa bránili takýmto myšlienkam. Ponúka sa otázka, prečo.

Bežné vysvetlenie je, že Židia boli v dôsledku hromadného ničenia nacistami natoľko traumatizovaní, že aj spomienky naň potláčali. Pravdou však je, že pre toto tvrdenie nie je žiadny dôkaz. Nepochybne mnohí tí, čo prežili, nechceli vtedy (a ani v neskorších rokoch), hovoriť o tom, čo sa vtedy udialo. Mnohí iní si však veľmi želali o tom hovoriť a ak sa naskytla príležitosť, nechceli ani prestať. Problém väzil v tom, že Američania neboli ochotní počúvať.

Skutočný dôvod pre verejné mlčanie o nacistickom ničení je konformistická politika vedenia amerických Židov a politická klíma v Amerike v povojnovom období. Vo vnútropolitických a zahraničnopolitických záležitostiach kráčali americké židovské elity konformne s oficiálnou politikou USA. To uľahčovalo dosiahnuť také ciele, akými sú asimilácia a prístup k moci. So začiatkom studenej vojny vrhli sa do boja aj organizácie židovského hlavného prúdu (Mainstream). Americké židovské elity »zabudli« na nacistické masové kynoženie Židov, lebo Nemecko - od roku 1949 Západné Nemecko - sa stalo najdôležitejším povojnovým partnerom USA v konfrontácii so ZSSR. Ničomu by neposlúžilo vynášať minulosť na svetlo. V skutočnosti by sa tým všetko iba skomplikovalo.

Iba s malými výhradami (i tie zakrátko padli) rýchlo súhlasili najdôležitejšie organizácie amerických Židov s podporou, ktorú poskytovali USA opätovne vyzbrojovanému a sotva denacifikovanému Nemecku. Vznikla obava, že by »každá organizovaná opozícia amerických Židov proti novej zahraničnej politike a zmenenej stratégii ich mohla izolovať od nežidovskej väčšiny a tým ohroziť domáce povojnové výdobytky«. American Jewish Committee (AJC) takto interpretoval výhody tohto opätovného začlenenia sa. Prosionistický Židovský svetový kongres (World Jewish Congress, WJC) a jeho americké pobočky nechali svoj odpor padnúť, len čo sa začiatkom päťdesiatych rokov podpísala s Nemeckom dohoda o finančnom odškodnení. V roku 1954 vyslala Anti-Defamation League (ADL) ako prvá významná židovská organizácia svoju oficiálnu delegáciu do Nemecka. Spoločne s bonskou vládou pracovali tieto organizácie na tom, aby pod židovským vedením potláčali »protinemeckú vlnu«.

Ešte z jedného dôvodu bolo »konečné riešenie« pre americké židovské elity tabu. Židia, ktorí stáli politicky vľavo, boli proti takému aranžmán, ktoré v dôsledku studenej vojny stavalo Nemecko proti ZSSR. Títo neboli ochotní poslušne ísť týmto kurzom. Spomienka na hromadné vraždenie Židov nacistami bola preto ”oštempľovaná” ako komunistická záležitosť. Postihnutí týmto klišé - že Židia sú rovnakí ako ľavičiari (v roku 1948 tretina hlasov pre pokrokového prezidentského kandidáta Henryho Wallacea pochádzala od židovských voličov), odstrašila americké židovské elity od toho, aby obetovali židovských spoluobčanov na oltár antikomunizmu. Tým, že AJC a ADL poskytli úradom svoje údaje o údajných židovských rozvratníkoch, začali sa aktívne podieľať na honbe na čarodejnice počas McCarthyho éry. AJC súhlasil s rozsudkom smrti proti Rosenbergerovcom; medzitým mesačník Commentary vo svojom úvodníku vysvetľoval, že oni neboli skutočnými Židmi.

Zo strachu, aby neboli dávaní do súvislosti s politickými ľavičiarmi, či už doma alebo v zahraničí, odmietli konformistické židovské organizácie spolupracovať s odporcami nacizmu v nemeckej sociálnej demokracii. Podobne odmietali bojkot nemeckých výrobcov a nezúčastňovali sa ani verejných demonštrácií proti exnacistom, ktorí cestovali krížom cez USA. Na druhej strane, známi nemeckí disidenti ako protestantský pastor Martin Niemöller, ktorý strávil osem rokov v nacistickom koncentračnom tábore a ktorý sa vyslovil proti antikomunistickej križiackej vojne, musel pri svojej návšteve USA strpieť urážky vodcov amerických Židov. Usilujúc sa o antikomunistické referencie pridávajú sa židovské elity k pravým krídlam extrémistických organizácií ako All American Conference to Combat Communism a tieto aj finančne podporujú; ale sa tvária ako slepí, keď prichádzajú do krajiny veteráni SS.

Americkí Židia uvažovali o tom, ako by sa votreli do vládnucich elít USA a zároveň sa odpútali od židovských ľavičiarov. Preto hromadné nacistické vyvražďovanie Židov používali len v určitých súvislostiach - najmä aby mohli pranierovať ZSSR. »(Protižidovská) politika Sovietov otvára možnosti, ktoré sa nesmú prehliadnuť, aby sa posilnili určité aspekty vnútropolitického programu AJC, « poznamenáva sa v internom memorande AJC, ktoré cituje Novick. Je pozoruhodné, že nacistické »konečné riešenie« sa dáva do vzťahu s ruským antisemitizmom. »Stalin bude úspešný tam, kde bol neúspešný Hitler«, znie pochmúrne proroctvo Commentary. »On nakoniec vyženie Židov zo Strednej a Východnej Európy .... Paralela s nacistickou likvidačnou politikou je dokonalá«. Významné americké židovské organizácie označili dokonca vpád Sovietov do Maďarska v roku 1956 za »prvú zastávku na ceste k ruskému Osvienčimu«.

Inak to však bolo s arabsko-izraelskou Júnovou vojnou v roku 1967. V dôsledku prakticky všetkých informácií sa stal holokaust pevnou súčasťou židovského života v Amerike až po tomto konflikte. Vysvetlením pre tento obrat bolo, že extrémna izolácia Izraela a jeho zraniteľnosť počas Júnovej vojny prebudila spomienky na nacistické kynoženie. V skutočnosti takáto analýza nezodpovedá ani vtedajšej mocenskej rovnováhe na Strednom východe, ani spôsobu, akým sa vyvíjali vzťahy medzi americkými židovskými elitami a štátom Izrael. Takže americké organizácie židovského hlavného prúdu (”Mainstream”) znižovali hromadné nacistické vraždenie Židov v čase po skončení vojny, aby sa takto prispôsobovali prioritám americkej vlády v dobe studenej vojny. Rovnako aj ich postoj voči Izraelu drží krok s oficiálnou politikou USA. Od najskorších začiatkov ochraňovali americké židovské elity základné myšlienky proti židovskému štátu. Na prvom mieste bol ich strach, aby sa kvôli výčitke »dvojitej lojality« nestali nevierohodnými.

Ako sa studená vojna ďalej vyhrocovala, zosilňovali sa aj tieto obavy. Ešte pred založením štátu Izrael vyjadrovali vodcovia amerických Židov svoje obavy, aby sa východoeurópske, naľavo orientované vedenie nepripojilo k sovietskemu táboru. Aj keď sa nakoniec sionistami vedená kampaň stala ich vlastnou záležitosťou, s veľkou pozornosťou sledovali organizácie amerických Židov signály z Washingtonu a sa im aj prispôsobovali. AJC v skutočnosti podporovala založenie a vznik Izraela predovšetkým zo strachu, aby sa pre Židov nestalo vnútropolitickým úderom, ak by sa európski Židia rýchlo neusadili. Hoci sa Izrael skoro po svojom vzniku primkol k Západu, mnohí Izraeliti vo vláde i mimo nej si udržiavali silnú afinitu k Sovietskemu zväzu; vodcovia amerických Židov držali Izrael, ako sa dalo predpokladať, na dištanc.

Preklad z nemčiny : Norman G. Finkelstein: ”Die Holocaust-Industrie”. Wie das Leiden der Juden ausgebeutet wird.

Piper Verlag GmbH, München 2001

Originálne anglické vydanie vyšlo v roku 2000 pod titulom: ”The Holocaust Industry”,

Verso, London.

* in: Michael Berenbaum, After Tragedy and Triumph, Cambridge, 1990, str. 45. Wolf je riaditeľom Yalskej univerzity.

(Dokončenie v budúcom čísle)