Peter Farkaš-Žiška
Posledné stretnutie
Peter si utrel slzy a pustil sa dolu ulicou. Bola prázdna. Medzi domami sa ozývali jeho kroky a v sluchách mu búšilo srdce.
- Prečo si plakal? – spoza roku mu vstúpil do cesty muž. – Čo ti už pomôžu slzy? – ironicky sa zasmial. Oči mal prenikavé, ale prázdne. Tvár chudú. Postavu tiež a prikrčenú. – Mal si rozmýšľať dopredu. Ja som vedel, že to dobre neskončí. Ani on, ani my...
- Čo to vravíš, Judáš! Ja som ho zaprel, povedal som, že ho nepoznám. Bál som sa o seba. Nechcel som zomrieť. A bojím sa stále, - povedal Peter a zabočil do vedľajšej uličky k večeradlu.
Nechcel s ním hovoriť. Tá loď, na ktorej spolu veslovali, bola už preč. Nevedel nájsť spoločnú reč s Judášom, hoci ich roky spájalo to isté. Judáš vedel viac, omnoho viac. Pamätal si Ježišove slová, rozumel im, vedel ich citovať, chápal podstatu...
- Ja som priznal, že ho poznám. Nemal som strach. Ale toto je jediná istota – a strčil mu do tváre stisnutú dlaň s tridsiatimi striebornými.
- Aj pre mňa je to istota, - odvetil Peter a ukázal mu svoju prázdnu dlaň, vlhkú od zotretých sĺz.
- A tak sa môžeš túlať celý život, - s výsmechom nadviazal Judáš na Petrove slová, - s prázdnymi rukami! Nikoho nezaujímajú pekné reči, ale to, čo nasýti, čo uspokojí túžby.
- A preto záleží, po čom túžime, - povedal Peter.
Judáš s hraným záujmom počúval. Vnímal Petrovo zmýšľanie, aby sa mu dostal pod kožu, - A pre istotu zaprel. Po tom si túžil? – úlisne sa díval na Petra a pokračoval, - Tej slúžke na dvore som ja prezradil, že si bol jeho pravá ruka. Bol som zvedavý, koľko vydržíš, nakoľko si mu uveril. A ty si zradil všetko, čo si mohol!
Peter jednou nohou vystúpil na schodík pred pootvorenými dverami a okato sa poobzeral, či ho niekto nevidí.
- Choď, schovaj sa! Aj tak už nikoho nezaujímaš! – skríkol Judáš, aby ho zastavil.
- V každom sa to ozve, - Peter akoby reagoval na Judáša, ale hovoril o svojom vnútri. Cítil, že to čo sa od Ježiša naučil, v ňom nemôže zomrieť, hoci Ježiš je mŕtvy. A pokračoval, -V každom sa ozve, že nemal ublížiť. Niekedy síce až na druhom svete, ale tu bude chodiť stále s Kainovým znamením. S Božou prosbou, aby sme netúžili po odplate. Ani po odplate Božej.
- Po Božej odmene som túžil, - nadviazal Judáš, - toľko nám rozprával o svojom kráľovstve. Vari králi zomierajú na kríži?! A za odmenu mám trpieť? Vždy sa nájde ktosi, kto odmení moje služby. Ale on nás nepotreboval. Aj matku Zebedejovcov som nahovoril a dostali po pysku. – Judáš akoby chcel ospravedlňovať svoje konanie alebo skôr ubezpečovať sa
o jeho správnosti. – Každý dostane trón, aký mu patrí! – dokončil Judáš a cítil uspokojenie. – Aj ja dostanem, - usmial sa. Chytil Petra za rameno, s takou úprimnosťou mu pozrel do očí a povedal, - Vráť sa k svojej žene. Toľko sa mi vyplakala na hrudi, že na ňu kašleš...- Nie. To nie je pravda! – z pootvorených dverí vyšla Mária, začula vravu, keď s ostatnými ženami a s Ježišovou matkou čakala na apoštolov a na Petra. – Judáš, čo to vravíš?!
Judáš sa zdanlivo zahanbil a rozbehol sa dolu ulicou.
- Mária, prečo to povedal?
- Ľúbim ťa, Peter, žiarlila som na všetkých, ktorí boli s tebou. Chcela som ťa len pre seba. Pozerala som len na seba. Ale teraz to cítim inak. Chcela som aj posledný halier tvojej lásky, ale teraz viem, že z lásky aj posledný halier musíme rozdať. Milujem ťa, povedala Mária a objala ho. Peter si ju privinul a nežne ju pohladil po usmiatej tvári. Jeho vnútro sa chvelo. Radosťou,. Šťastím. Strachom. Bolesťou.
- Ježiš nás naučil milovať, - povedal.
Judáš v hrsti stískal tridsať strieborných. Chcel spoznať Petrove úmysly, ale jediné, čo zistil, bol jeho strach a láska, ktorá trpí. – Hlúposť, - myslel si.
Pred domom veľkňaza zastal. Poobzeral sa, či ho niekto nevidí a vkročil.
- Odkiaľ vieš, kde sú? – odpovedal veľkňaz otázkou na jeho uda
nie.- Sledoval som ich, - povedal Judáš a už videl svoj trón.
Odíď, aby sa ti zle nepovodilo! Veď aj ty si bol jedným z nich, - skríkol veľkňaz nahnevane a posotil ho.
Spoza stĺpu vystúpil jeden z veľrady, - Nechajte ich. Ak ide o dielo človeka, samo zhynie, ale ak o dielo Božie, nebudete ich môcť rozvrátiť, - povedal a pristúpil k veľkňazovi. – Ráno prišli vojaci – pokračoval – a tvrdili, že hrob je prázdny.
Judáš zavetril posledné slová. Rozbehol sa veľkým schodiskom dolu a zastal až v chráme, S hnevom a s ľútosťou z odmietnutia rozhodil peniaze po kamennej dlažbe chrámu, - Tu máš, Bože, cena za teba! – Boh ho zradil, áno, Boh.
Šiel bočnými uličkami cez mesto ku pozemkom Arimatejovcov . – Hrob je prázdny? – uvažoval, - Čo ak... – s obavou zastal. Kameň bol odvalený. Nazrel do hrobu, chvíľu hľadel, kým si zvykne na prítmie, a spravil krok dovnútra. – Ježiš! – zvolal, -Ježiš! – Ticho. Ozvena sa stratila pod záhybmi skál. – Ježiš, tu si? – skríkol, - Keď si Boží Syn, iste a počuješ! Pozri, prišiel som.
Veril som, že vstaneš zmŕtvych. Veril som, že musíš zomrieť, a ja som ti pomohol. Chcel som ti pomôcť. – Pomaly kráčal dolu schodmi. Nadvihol zvinutú plachtu a znovu ju položil. – Ja jediným som sa za teba nehanbil, - pokračoval, - ja jediný som sa k tebe priznal, aj som ťa pobozkal na pozdrav. A kde sú všetci? Schovávajú sa! Boja sa. Hanbia sa za teba. Neveria a nikdy neverili, že vstaneš zmŕtvych! – Sadol si ku zvinutej plachte, poobzeral sa po stene a ako by sa chcel votrieť do priazne, povedal, - Začneme znovu, my dvaja. – Ticho... Nikto mu neodpovedal. Ešte chvíľu čakal a potom rázne vybehol von.- Koho hľadáš?
Judášovi sa rozbúchalo srdce, nečakal, že by mohol byť niekto pri hrobe. A záhradníka v nedeľné ráno už vôbec nie.
- Koho by som hľadal?! Nikoho! – nedbalo hodil rukou a odišiel. – Seba som hľadal. Ale nikto o mňa nestojí! Kde je tá jeho láska?! – hovoril si pre seba, - Zomrela s ním na kríži. Niet Krista! Niet Vykupiteľa! Niet lásky! Niet nádeje!
Išiel a obesil sa.
Peter dopísal a podal posledný papier Márii. So záujmom čítala riadok po riadku. Spoza otvoreného okna prúdil raňajší vzduch, nad stolom sa kľukatil cigaretový dym
Mária pozrela na Petra a v očiach jej zahral úsmev. Petrove vnútro sa chvelo. Radosťou. Šťastím. Strachom. Bolesťou.
- Prečo práve takto, čo ak to bolo úplne inak? – spýtala sa
- Možno. Ale vždy budú Judáši zrádzať, bažiť po kariére, vždy sa nájdu veľkňazi, ktorí ich odmenia, a láska vždy zomrie na kríži prv, než vstane zmŕtvych. Ten príbeh – pokračoval, - sa opakuje stále. Len pod iným menom a na inom mieste. – Peter si Máriu privinul a nežne ju pohladil po usmiatej tvári. Z očí mu tiekli slzy.
- Ja otvorím, - zareagovala Mária na zvonenie, ktoré si takmer nevšimli. – To je pre teba! – zakričala na Petra. Pred Máriou stál muž. Oči mal prenikavé, ale prázdne. Tvár chudú. Postavu tiež a prikrčenú.
Peter si utrel slzy a prešiel ku dverám.
- Prečo si plakal? oslovil ho ľútostivo prichádzajúci. – Čo ti už pomôžu slzy? – Pomyslel si, - Mal si rozmýšľať dopredu. Ja som vedel, že to dobre neskončí, preto som ťa udal, - a s vnútornou škodoradosťou sa na Petra milo usmial.